Futbal sa hrá na dva polčasy, basketbal na štvrtiny a ja tú moju chemoterapiu hrám na tretiny. Ako v hokeji. No a moje skóre po prvej tretine je nasledovné : päť chemoterapií, odpálené mozgové bunky, jeden kompletne pregrcaný deň, priznanie si, že lieky sú super a biele plášte sú díleri, jedna svadba (žiadny pohreb), chlpy len na nohách a nová kabelka ! Presne posledný bod programu, teda toho môjho skóre mi najviac utkvel v pamäti. Dobre klamem, nie najviac ale utkvel. Rozumej vryl do pamäti. A to viac, ako keď som si vryla koleno do chodníka, a viac ako keď som sa snažila vyryť si hrozienka z nosa. Mala som sedem (nie hrozienok ale rokov) a bol to zážitok. Jedno aj druhé. Ale späť k tej utkvenej kabelke…

Vyhrala som kabelku. Prvýkrát v živote som niečo vyhrala a to rovno ju! A keby len takú nejakú! Ja som vyhrala rovno kabelku od Kristíny Farkašovej. Áno, tej Kristíny!  Tej, čo je mama, tej čo robí tričká, a tej, čo vie, prečo sa niekedy deťom robí reflux. A vie aj veľa iného. Ale to, že som vždy chcela vyzerať ako ona, to nevie. Raz jej to poviem a možno sa s ňou raz aj stretnem. Kto vie…

Tú kabelku som vyhrala už pred mesiacom. Ale až tento týždeň mi dorazila domov do Francúzska. Dôvod? Jednoduchý… Tá kabelka šla totižto z Bratislavy (tam býva Krístina, ak by ste nevedeli) cez tú vraj najväčsiu dieru Slovenska (rozumej Prievidza). Tam sa prebalila a docestovala až k nám. Teda, tú kabelku prebalila moja mamka a dobalila nám ešte do balíčka kúsok domoviny. Doslova… Pre nepičov a nepičky rozumej alkohol.

Keď sme pred tým mesiacom (vtedy keď som vyhrala tú kabelku) dovolenkovali na Slovensku mala som krízu. Nie jednu, ale niekoľko. Nie z toho, že moja diagnóza znie rakovina prsníka. Ale z ľudí. Z toho, ako sa na mňa pozerajú, z toho ako si myslia, že im nerozumiem, keď o mne hovoria a z toho ako vedia byť ľudia neľudskí. Pretože keď niekto rozpráva inak ako slovensky, neznamená to, že nerozumie slovensky. A že keď niekto chodí zahalený, neznamená to, že je terorista alebo nemôže chodiť medzi ľudí. Prípadne, či má nedajboh zákaz vstupu na Slovensko. Nechápem a vlastne, ani nechcem chápať. Viem len, že to francúzske sloboda – rovnosť – bratstvo mi na Slovensku chýba.

No a keď som jedno krízové poobedie na Slovensku rolovala tú modrú sociálnu sieť, vyskočila na mňa súťaž. A ja som vedela, že ak ju nevyhrám, tak si tú kabelku, o ktorú sa súťažilo kúpim. Lebo bola taká krásna a takej krikľúňovej farby, že keby ma s ňou niekto videl, oči by nechal na nej. Nie na mne. Tak som teda napísala. A odpísala mi…nie jedna, nie dve ale stovky žien, ktoré tú súťaž chceli vyhrať miesto pre seba, pre mňa. A ja som plakala. Od šťastia, od lásky, od sily, ktorú som dostávala.

Keď som mala po týždňovej pauze rozohrať druhú tretinu, tešila som sa. Normálne a vážne, ja som sa tešila na svoju šiestu chemoterapiu. Švihnutá…a ešte aj s krikľúňom na ramene. A vôbec ma netrápilo, že nemám do čoho napchať vodu, koláč, rúž, peňaženku, vreckovky nabíjačku a dva mobily.Mňa iba trápilo, ako to urobiť aby si ju všetci všimli. Ale keď ma vo výťahu načapala suseda, ako som si robila selfie na odsúhlasenie outfitu kamoškou (to sa fakt stalo) a toho krikľúňa ohodnotila na jednotku, netrápilo ma už nič. Dobre preháňam, trápilo a trápi ma pár vecí, ale nadhľad treba. Aj nad rakovinou…

P.S. Viete, tá kabelka má pre mňa význam, tá kabelka má pre mňa silu. Silu žien, ktoré mi dodali toľko sily, radosti, lásky a podpory, že si to nikto ani nevie predstaviť. Myslím, že ani ony nie. A ja im za to ďakujem.