Ak mi ešte raz niekto povie, alebo si niekde prečítam, že tehotenstvo je najkrajším obdobím života ženy, dám mu facku. A autora článku zažalujem, že zavádza. No dobre, trepem… až taká agresívna nie som. Ale s vyššie uvedeným tvrdením absolútne nesúhlasím. Ale kto vie. Možno to naozaj tak je. Len u mňa je to opäť, tak trocha inak.

Keď som si myslela, že ma po falošnom poplachu s toxoplazmozou nemôže nič prekvapiť, prišlo niečo na čo som nebola pripravená. Samozrejme, rátala som s tým, že kým neskončím prvý trimester, šanca že z domčeka bude prázdna búdka je stále vysoká. No že také niečo príde tak rýchlo a ja si vlastne nestihnem ani vydýchnuť z dvojtýždňového stresu ma prekvapilo. Nepripravenú, samú doma. 

O mojom tehotenstve nevedel nikto. Iba Trapko, tím lekárov a zdravotníkov, ktorí sa o mňa starali a teda ešte ja. No a samozrejme aj ten Gramík, ako ho môj muž pomenoval. Aj keď, ten si asi ešte ide svoje a o tom, že je, nevie… Niežeby sme sa týmto “tichom” pripravovali na to najhoršie, to nie. Len sme jednoducho nechceli oznamovať túto novinku len tak, cez Skype či inú, online super truper neosobnú platformu. Chceli sme to urobiť inak… 

Ak sa zdravého človeka opýtate, akej choroby sa obáva najviac, odpovie rakovina. Ak sa tehotnej ženy opýtate, čoho sa bojí, tak odpovie, že príde o dieťa. A presne toto sa mi niekoľko minút hnalo hlavou, kým môj muž upaloval z práce 200 po diaľnici, aby ma odviezol k lekárovi. Pred tým má však celú uplakanú a od krvi vyzdvihol doma. 

Našiel ma sedieť uprostred nášho obrovského bezbariérového záchoda a podomnou bola rozmazaná kaluž krvi. V ruke som držala kompletne špinavý telefón a googlila. Áno, googlila som. JA, Erika Mokrý, čo to zakazuje všetkým som hľadala všetky možné aj nemožné info. 

Ak dáte do Google bolesť hlavy, zaručene nájdete info, že okrem migrény môžte mať zápal dutín, ale aj tumor na mozgu. Ak dáte do Google krvácanie v tehotenstve, zaručene ste potratili. Nie že možno, že asi, že by to aspoň teoreticky mohlo byť niečo iné… Jednoducho, silné krvácanie nie je ani super a tobôž nie truper. Ono je to na stolicu, prd, aj dámsky kosoštvorec. 

A je jedno či čítate hejtujúce sa matky na nebíčkovom farebnom koňovi alebo odbornejší článok… Jednoducho je to zlé. 

Keď ma môj muž posadil s uterákom medzi nohami do auta, plakala som. Myslím, že plakal aj on, ale nepovedal nič. Len ma ticho držal za ruku a šepkal neboj sa. No aj keď som vedela, že je pri mne, bála som sa. Šialene a viac ako keď mi lekárka povedala, že mám rakovinu. Paradoxne, v ten deň to boli tri roky… Len dnes sme spoločne smerovali na úplne iné oddelenie ako vtedy.

Urgentný príjem, sestričky, pôrodné asistentky a lekárka. Predstavila sa, cez rúško usmiala, Trapka požiadala, aby sedel v čakárni a mňa vzala do AMBOŠKY. S rozkročenými nohami a telkou doslova pred nosom som sa nevedela dočkať, kedy povie, že je všetko ok. Nepovedala však nič a mne po lícach začali stekať slzy. Gramčo sa nehýbal. Žiadne minipidi ručičky nožičky. Nič… on sa proste nepohol. A kým ona štelovala gombíkmi, aby sme počuli srdiečko, ja som hypnotizovala tú 4K-ačkovu telku s uhlopriečkou ako svet, aby som videla ako hopse. Alebo urobí niečo iné. Nemotorne vtipné. Neurobil a nešlo nič… Ani hopsa hopsa, ani tudutudutudu 150 krát za minútu. 

Aj v tých najhorších situáciách si snažím opakovať, že všetko je o uhle pohľadu. V tejto som to nedokázala. Po chvíli som však pochopila, že ten uhol nemusí byť len pohľadu. On môže byť aj o uhle toho sona. Presnejšie, intravaginalnej sondy. A zrazu… Gramčo lietal, srdiečko bilo a ja som zas revala. Ale inak, ako pred tým. Tak spokojne, od radosti. 

Musím priznať, že v tú chvíľu mi bolo všetko jedno. Zabudla som na tú zakrvavenú podlahu, ruky aj telefón. Nezaujímalo ma nič. No a kým som si v tejto mojej letargicky levitujucej pohodičke s rozkročenými nohami študovala Gramčovu fotku, doktorka mi medzi nimi pátrala, prečo… Lebo toto lekári radi. Hľadajú odpoveď na naše boliestky, problémy, priekak, aj priese*y. 

“Máte polyp, viete o ňom?” Nebyť zakvačená nohami o tie strmene, padnem z kozy. Po – čo? V hlave mi šlo všetko, vrátane zhubného aj nezhubného, ako aj to, že pred 2 týždňami som tam nič nemala. Nevedela som o ňom teda nič. Že je, že ho mám, že môže krvácať. Tak šialene a silno, ako to dnes večer predviedol. No dozvedela som, že tam teda je a vo svojej “kráse” sa môže ukázať hocikedy. Viac, ale aj menej. Alebo vôbec… Kedy však nikto nevie. Možno zajtra, možno o mesiac, možno už nikdy. Ale o týždeň nech sa idem ukázať mojej doktorke, uvidíme čo to robí a zariadime sa ďalej. Dovtedy mám ležať. Lebo vraj ani tá moja placenta nie je príliš vysoko. A krvácať mohla kľudne aj ona. A tak som zliezla z kozy, poďakovala sa a Trapkovi čupiacemu pred dverami ambošky s úsmevom a slovami, že je všetko ok podala fotku. Usmial sa, objal nás a povedal “Viem, počúval som za dverami”.