Víkendy máme v podstate takmer vždy rovnaké. Štandardne, po raňajkách nastupujú „víkendové výletíky“. Rozumej nákupy potravín. Predsa len, treba naplniť tú chladnú, prázdnu bielu dieru v kuchyni. Dnes ich však predbehla sestrička. Normálne vážne sestrička. Prišla k nám domov. To oni tu tak majú. Ste po operácii a domov vás prídu previazať, pichnúť a tak. Sedlák v meste, alebo Erika vo Francúzsku (teda ja). Keď zbadala moju jazvu, vypadla z nej otázka, kto mi to robil. Nebola som si istá, či chcem odpovedať kladne, lebo ten pohľad bol zvláštny. Ale priznala som sa. Teda priznala som jeho meno. A keď z nej vypadla veta o tom, že je pekná, tak som nevedela, či snívam, či si čuchla niečo z toho kufríka, čo so sebou doniesla, alebo si zo mňa robí srandu. Pravdu povediac, pozerala som sa na ňu, ako teľa. Doslova…že kto je tu pekný. A keď pokračovala o tom, že moja jazva je dokonalá, chcelo sa mi revať. Zase… . A vtedy na scénu nastúpil Trapko a prehodil tému ako železničiar výhybku. A myslím, že tej sestričke to tiež došlo. Tú moju poloplochú hruď prelepila antialergickou náplasťou, zbalila kufrík a odišla. Ja som ešte narýchlo prešla mopom líniu kade chodila a mohli sme vyraziť. Na nákupy…
Keď začala predavačka pri pokladni skúmať náš nákup, prišlo mi to čudné. A ešte čudnejšie mi prišlo, keď sa ma opýtala na národnosť. A keď z francúžstiny prehodila na slovenčinu, chvíľku trvalo mne, kým som prehodila ja. Najprv som si myslela, že nás rozpoznala podľa nákupu. Ale prišla som na to, že poďla prízvuku.
Inak, ak ste si mysleli, že Francúzi sa stravujú zdravo, ste na veľkom omyle. Kedysi to vraj tak bolo, ale teraz jedia len v rýchložeroch, tí bohatší v reštauráciach. A doma takmer vôbec nevaria. A keď hej, tak ďalší rýchložer. (Rozumej hranolky, mäso, polotovary). Už ale rozumiem prečo u nás doma francúzi doslova vylízali aj tanier… A o koláčoch nehovorím.
Dnes sme ale nenakupovali pre návštevu, ale pre seba. S ľudmi sme sa začali stretávať, tak nejak pomenej. Ono totižto, ak svojmu okoliu oznámite, že máte rakovinu, môže sa stať niekoľko vcelku zvláštnych situácií. Prinášam prehľad niektorých z nich:
- ľudia s vami prestanú komunikovať, lebo nevedia ako
- ľudia s vami prestanú komunikovať, pretože si myslia, že rakovina je nákazlivá
- ľudia s vami komunikujú viac ako doteraz, lebo im je vás ľúto
- ľudia s vami komunikujú viac ako doteraz, lebo si myslia, že za chvíľku zomriete a nechcú mať výčitky
- ľudia sa rozplačú a vy ich musíte utešovať, že to bude dobré
- ľudia ostanú takí ako boli pred oznámením diagnózy
Rakovina nie je nákazlivá, ak vo vašej prítomnosti nedajboh kýchnem, verte, nemusíte sa báť. Rakovina sa kvapôčkovou formou neprenáša a vlastne, ani nijak inak. To, že mám rakovinu neznamená, že to už viac nie som ja. Možno sa počas liečby fyzicky trošku zmením, ale stále som to ja. Ten istý človek, ktorý bol niekoho priateľom, dcérou, manželom… Ten istý človek, ktorý mal s vami nie len v sobotu “ruku hore”, zapíjal rozchod, pomáhal v práci, či tlačil Riche man- a o 5 ráno po akcii.
Ono, rakovina dokáže krásne triediť priateľov. A tí, ktorí boli najbližšie, tak pre nich už vlastne neexistujete. Alebo sa len boja. Ja sama neviem. Ale aj za toto som vďačná. Tí čo pri mne stáli roky, odišli. Zatvorili dvere a hoci ste klopali, oni neotvorili. Ostali ale tí, ktorí ostanú podľa mňa už navždy.
Inak, vedeli ste o tom, že niekto môze byť alerfický na antialergické náplaste? Pretože ja nie… Ale keď mi môj Francúzsky chirurg odlepil tú lepku z hrude a ja som myslela, že mi kožu strhol až do rebier, pochopila som, že sa to dá… A pochopila som aj to že ak vaša diagnóza znie rakovina, dokažete vymyslieť toľko vtipov na seba samých, že…že až. A tak moje nové meno v práci z nie “Tá bez bradavky”
Je pondelok 12.6.2017 a zajtra sa idem zoznámiť s mojim onkológom.
