Keby mi tá chemo neodpaľovala mozgové bunky, možno by som si spomenula, že pred tým, ako nabehnem na štvrtý chemo koktejl v poradí, mám dať rande s mojím srdiečkárom. Teda pardón, kardiológom. Respektíve, stačilo by sa mi pozrieť do tej mojej múdrej brožúrky, kde to mám jasne poznačené. Ale na to by som si tiež musela spomenúť. Aspoň som si ale pamätala, že v piatok mám mať chemo. A že deň pred tým mi treba spraviť odber, respektíve najprv nájsť žilu. Ale nie zlatú…
A nebyť mojej 5 týždňov a 6 dní (rozumej druhá chemoterapia a Trapkov obľúbený koláč ala ďakovačka pre sestričky) zabudnutej dózy na koláč u báb na chemoterapii, tak na toho zabudnutého srdiečkára asi neprídem. Dobre, preháňam. Prišla by som na to. O deň neskôr, ale prišla.
Každopádne, do chlipkania mojej štvtej chemo mi zostávalo necelých dvadsaťštyri hodín. A na nadobudnutie nových poznatkov mi stačili presne dve minúty. Prvý poznatok: Môj srdiečkár má novú asistentku. Druhý poznatok: Mať rakovinu, je vlastne šťastie, lebo vďaka nej, mi tá z prvého poznatku dala termín k srdiečkárovi nie o päť týždňov, ale len o tri. Tretí poznatok: Mám ešte stále pud sebazáchovy a miesto zbytočnej scény si nechávam čas na osobné stretnutia.
K týmto trom vyššie uvedeným poznatkom by som rada doplnila, že s tou som sa o dvadsaťtri hodín stretla osobne. A rovno aj s otázkou, či aj ona má rakovinu, keď vyzerá tak šťastne…Toľko formuliek ospravedlnenia som nepočula ani vtedy, keď sa náš realiťák odžubal a objednal nám do bytu inú podlahu ako sme chceli. A hoc my sme neriešili podlahu, ona je ako dlaždica. Dutá a ešte aj riadne picnutá (prosím, mäkkčeň si doplňte sami). Ale ako vravíme u nás doma „Aj teliatko je boží tvor.“
S papierom v ruke, že mi tá červená chemo nesadla na srdce a môžu do mňa začať liať nový koktejl som dofrčala na moje chemo oddelenie. Spokojná a šťastná, že som vybavila nemožné som si sadla do privátneho boxíku a chystajúc poslať Trapkovi rannú selfie, s hrdinským výrazom ako som to všetko sama zvládla.
A vtedy mi to doplo. Lieky, koláč… Stres, panika… A do toho Líška medzi závesmi. Pre tých, ktorí zabudli, privátne boxy nemajú dvere a Líška je slovenský preklad francúzskeho priezviska sestričky. Keby ma nepoznala, myslím, že by mala u mňa podozrenie na poruchu štítnej zľazy. Prípadne zaseknutý prd. Asi tak som mala vytreštené oči.
Takže pre objasnenie situácie… Ja panička, som vstávala ráno o piatej ráno, aby som stihla spraviť osem kilákov na rotopéde a upiecť cuketovo-čokoládový koláč. Ostalo mi len nachystať sa na chemo, dať si lieky, zbaliť koláč, ísť k srdiečkárovi a potom samozrejme na tú chemo. Spravila som vlastne všetko okrem tých liekov. O tých koláčoch by sme mohli polemizovať, pretože ja som ich naozaj zbalila.
A tak som k tej selfie s hrdinským výrazom pripojila prosbu, aby sa Trapko zastavil doma pre dózičku. A rovno som sa aj priznala, že som si zabudla dať lieky, ale že Líška povedala, že to vôbec nevadí, lebo od tejto chemo sa vraj negrcia. Než mi ju ale stihli pichnúť, zgrcla som sa sama. Nie ako keď sa vám zgrcne krém na tortu. Ale normálne som sa zgrcla. Od nemocničného smradu na hajzli. Nie, nebol tam smrad, že niekomu sa odsekol prd a ja som hneď po ňom vymenila žezlo a sadla si na trón. To len moje mozgové bunky pochopili, kde som, čo som a čo sa ide diať. Aspoň tak mi to potom vysvetlila Líška.
Na posledný sáčik dobehol Trapko aj s dózičkou. S tou, v ktorej boli tie koláče. Ja viem, často sa opakujem, ale zas ak to číta niekto komu tiež tak odpaľuje bunky ako mne, tak nech je v obraze… A kým mi tá posledná šmakotka do žily dotiekla, vyfasovala som od sestriciek naspäť prázdnu nádobku. Vraj takéto jedlé piatky sa im páčia. Trapko sa smial, vraj mám, čo som chcela. Môžem vypekať… A veru aj budem!
Inak, nikdy som si nemyslela, že to poviem, ale táto chemo bola v pohode. Trvala len hodinu a pol a mne po nej nič nebolo. Dobre preháňam. Taká mini opica. Ako keď mi nesadnú dva deci vína a mám kyselinu. Alebo ako keď zjem cigánsku na vianočných trhoch a ani pankreolan mi nepomôže…
Je piatok 8.9.2017 a ostáva mi už iba jedenásť chemo.
P.S. Neviem ako vy, ale ja si na trón na cudzích hajzloch nesadám, dávam to skôr na lyžiara.
