Samochvála smrdí a lezie aj na nervy. Tým, čo to počúvajú a aj tým, čo sa chvália. Tedy, tým to skôr lezie na mozog. Lebo niekedy sú bez hanby a aj bez miery. Chváliť je ale samozrejme dôležité. Deti, polovičku, blízkych, kolegov v práci alebo len tak niekoho na ulici. Ja to napríklad robím bežne. Teda, nie až tak bežne a často. Lebo s tým mojim čudným prízvukom vo francúžstine to niekedy vzbudzuje úchylný dojem, nie pochvalu. Ale napríklad, minule som pochválila za odhodlanosť jednu mamičku, ktorá trpezlivo odpovedala svojmu synovi na asi šestú otázku „a mami prečo … ?. Zato ja som už netrpezlivo čakala, kedy vystúpim, lebo šestoprvé vysvetlenie ma už fakt nezaujímalo a tiež preto, lebo mi strašne trebalo. To je tak, keď zabudnete, že si muž ráno berie auto a vy vypijete dve kávy, pol litra čaju a potom utekáte na autobus. Ale tak, vďaka tomu ma dopravná zápcha naučila štyri základné veci : nerozčulovať sa nad tým, čo nemôžem zmeniť, preveriť prítomnosť muža aj auta – v garáži aj doma, nechlontať toľko kávy, do autobusu nosiť slúchatká, nabitý mobil alebo knihu. Ale chválim sa za to, že som na to prišla a do budúcna sa tomu vyvarujem. Lebo chváliť je dôležité. Po pravde, ja sa nerada chválim. Za to Trapka by som pochválila aj za to, že mal ráno stolicu. Myslím, že patrím k chváličom orientovaným vpravo. Prečo vpravo ? Lebo tam je srdce. Áno, čítate dobre, ja mám vlastnú typológiu chváličov. Takže máme chváličov orientovaných vpravo, alebo teda srdcom. Potom sú podľa ma takí, ktorí sú orientovaní do seba. Ja som si napríklad pred nedávnom vypočula rozprávanie jednej vysoko postavenej manažérky, ktorá poučovala svoju kamarátku. Vraj dlho stagnuje na jednom mieste a toto nie je práca pre ňu. Veď kto by chcel robit pokladníčku v potravinách, niečo tak podradné. Ono, keby tú vysoko postavenú manažerkú nepoznám už niekoľko rokov, povedala by som si, že sa túto svoju kamošku snaží len namotivovať k tomu, aby robila niečo iné. Avšak ona si len potrebovala dokázať a pochváliť sa, kde je ona, kam sa dostala a kde sú iní. Len pomedzi to zabudla, že ona tiež pred niekoľkými rokmi začínala a keď ju z upratovacej firmy zobrali na pozíciu pokladníčky v potravinách, bola najšťastnejšia na svete. A tiež zabudla na to, že táto jej kamoška je v tej práci šťastná a spokojná že vlastne, bez pani pokladníčky by mala v potravinách prd, nie jedlo a že je jedno, kto, čo robí, každá práca je dôležitá. Jednak zvyšuje HDP a jednak, si vďaka nej človek môže pofrflať, že je opäť pondelok. Ja si napríklad pofrflem aj v utorok, aj v stredu a aj vo štvrtok a v piatok tiež. Ale ja žijem vo Francúzsku, tu je to moderné. Teda, tu je povinné. No ale späť k tomu chváleniu a typu chváličov.  Tretiu kategóriu tvoria chváliči, ktorí sú orientovaní všade, len nie vpravo. To sú tí, ktorí často prichádzajú s otázkou “Čo nové ?” v očakávaní, že im ju položíte rovnako, okamžite, ale s väčším záujmom. Prípadne, ani na ňu nečakajú a povedia vám to rovno. K tomu doplnia koľko to stálo, kde to kúpili a rôzne iné svetu potrebné informácie. Problém nastáva, ak sa jednotlivé typy chváličov stretnú. Ten prvý v kombinácii s inými je zväčša tolerantný, zvláda to s úsmevom a po chvíli sa vypne a nepočúva. Ak sa stretnú dva druhé typy, nastáva boj ega. A ak sa stretnú dva tretie typy, tak to je… no veď si viete predstaviť. Alebo… to si radšej ani nepredstavujte. Lebo to naozaj zážitok.

Vedieť pochváliť je podľa mňa nesmierne dôležité. Rovnako, ako sa vedieť pochváliť. No všetko má hranice. A aj súdnosť. Aspoň by malo. Pre mňa určite. A jedno ktorá kategória. Lebo aj pri tej prvej to môže byť niekedy viac na škodu ako na osoh.