Štastní novomanželia chodia po svadbe na svadobnú cestu. A myslím, že tí menej štastní tiež. Veď predsa, keď už si to zaplatili. No a my s Trapkom sme týždeň po svadbe odcestovali tiež. K nám domov. Za iných okolností by som túto vetu začala k moru, za slnkom, na juh Francúzska. Ale v tomto prípade postačí k nám domov.

Pripomienka v mobile mi na tretiu chemoterapiu blikala už týždeň vopred. Pre istotu, aby som nezabudla… Aj keď neviem, ako sa na to dá zabudnúť. Ale ktovie, možno pri tej desiatej chemo v poradí mi už tak odpáli mozgovňu a bunky, že za tú pripomienku budem naozaj vďačná.

Na túto chemo som zatiaľ nezabudla. Viem, čo ma čaká, viem aj, ako bude chutiť. Nie je to ten klasický piatkový koktejl, ktorý mi od sladkosti vždy zalepil hubu a na druhý deň som v nej mala sucho. Toto obyčajný šumák, banán, ani minerálka nevyrieši. Ani pivo, či za jeden aby som vyrovnala hladinku. Tento koktejl je iný. Zabíja… Každú bunku, chlp, možno zničí aj kúsok môjho zdravého ja.

Koľko je chorý človek ochotný obetovať preto, aby mohol žiť? Koľko som pre svoj život ochotná obetovať ja? Zatiaľ jednu kozu, sedem uzlín, vlasy, chlpy v nose a aj pod pazuchou. A keď, nech si vezmu aj druhú. Nič podstatné, nič dôležité. Sú to len vlasy a koza, teda pardón prsník. Asi som dospela… Ale tak trocha inak ako občiankou v peňaženke a tým, že si môžem slobodne kúpiť cigarety a drink.

Na toto moje tretie chemo dobrodružstvo som nenapiekla. Niežeby som sa sestričkám za ten môj predošlý chemo koktejl nechcela poďakovať a zároveň sa tým aj privtierať k možnosti privátneho boxu na chemo. Ja som nepiekla preto, pretože som to nestihla. Teda, stihla by som to, ale bola som v móde „Odkvecni na posteľ a spi“. A keďže sa učím počúvať svoje telo a jeho požiadavky, ako ďakovačku a vtieračku beriem sestričkám kúpené čokošky.

Inak tie privátne boxy sú len pre pacientov, ktorým je nevoľno, sú unavení, produkujú grcku, prdku a všemožne iné zvuky. Len teda, nie na všetkých sú dvere, iba také závesy, takže z privátneho sa stáva akýsi verejný. Ale teda, nikto vás pri tom aspoň nevidí. Ešteže my s Trapkom rozprávame po slovensky. Aspoň to, o čom sa rozprávame nám nikto nerozumie. Lebo je jedno, či ste slovák, francúz, maďar, či ktovie kto, prdy znejú furt rovnako. A aj to, ako šplechne grcka na zem, ak vám nestihnú podať kýbel. Každopádne za privátny box sa oplatí bojovať.

No ale k tomu počúvaniu svojho tela, lebo zabudnem, alebo zase odbočím od témy. Bože, už teraz musím znieť ako rozdvojená osobnosť a to som ešte ani nezačala dopovedávať, čo som chcela. Ale ako sa vraví „Ve dvou se to lépe táhne“ takže byť rozdvojená možno nie je až také na prdku. O čom som to… Jáaaj no… Načúvať svojmu telu počas chemoterapie je dôležité. Ono je to dôležité celý život, ale keď vám povedia, že máte rakovinu, tak vlastne až vtedy vám tá dôležitosť dopne.

Takže, ak chcete spať, spite, ak máte energiu cvičiť, cvičte. Ak sa vám chce revať, revte. Ale s mierou, sebaľútosť vám nepomôže. Ale ak máte chuť zožrať aj slona keby bol pocukrený, to nerobte. Lebo to nie je telo, ktoré hovorí, že chce cukor to je rakovina. Áno priatelia, toto je jedno z tých tajomstiev, ktoré vám nepovie žiadny lekár. Rakovina miluje cukor a tiež všetko nezdravé. Takže tie moje nočné fiktívne varenia v posteli, chuť langoša, laskonky, punčáku a všetkého nezdravého na jazyku, čomu som sa roky vyhýbala, to všetko mi teraz lietalo pred očami. A niečo sa ma snažilo donútiť to jesť. To niečo boli posledné kúsky rakoviny v mojom tele, ktoré chemoterapa zabíjala a oni chceli žiť. Myslíte si, že mi šibe? Aj ja som si to myslela. Ale keď som v potravinách iks-krát so slzami v očiach prosila Trapka, aby mi kúpil nutelu, karamelovú čokošku a vzal ma do rýchložeru, pochopila som, že tu sa hráme na veľmi čudnom piesku. A nie nebol to ani PMS. Bola to rakovina, ktorá bojovala o svoj život. A ja zas o ten môj…

Z toho môjho piatkového kokteilu som si začala uchlipkávať v privátnom boxe o desiatej. Bez úplatkov, prosíkačiek a fingovania, že mi je na prd. Ten koláč musel byť fakt dobrý…

Začali sme zľahka, protigrciacim zapíjatkom, slangovo brzda. To aby som sa nepozvracala hneď, ale keď, tak až doma. A kým mi to zapíjatko tieklo, stihla som si vybrať obed a naučiť našu dnešnú sestričku jej priezvisko po slovensky – líška. A keď nám Líška doniesla sáčok a v ňom chemo, naplo ma tak, že som myslela, že mi ozaj vyšplechne. Niežeby mi to protigrciace zapíjatko nezaúčinkovalo, to len môj mozog zaznamenal to, čo sa ide diať. A tak som začala predýchavať. Za iných okolností, by som povedala, ako tehotná fejkové kontrakcie. No za týchto, ako onko pacient, ktorý sa nervovo zrútil. Vraj je to pri tretej červenej normálne. Lenže mne je fuk, čo je normálne. Chcem ísť preč, chcem byť sama, chcem opustiť Trapka, pretože sa bojím, že mu ničím život, chcem a myslím si, že zomrieť by bolo lepšie ako trápiť všetkých okolo. Lenže ja vlastne chcem žiť, zostať tu, zostarnúť s Trapkom a byť šťastná so všetkým mojimi blízkymi. A tak som tam zostala… Nechala si to stiecť do žily a predstavovala si, ako každá kvapka tej mojej chemo ničí to, čo tam po tej trúbe rakovine zostalo.

Byť onko pacientom nemá len výhody, niekedy je to riadne na <> (dámsky košostvorec s pomlčkou)

Je 18.08.2017 a ja tej trúbke nakopem prdku