“Pošli túto správu do dvadsiatich minút dvadsiatim priateľom a zajtra získaš dvadsať miliónov! Ak nepošleš, čaká ťa dvadsať rokov nešťastia.” – Nie, nebojte sa. Nezbláznila som sa. Ani nechcem aby ste to tú správu preposielali. Prosím, len to nie. Ale, ruku hore, koľkí z vás už chceli túto správu skopírovať a preposlať. Prípadne, koľkí z vás už minimálne jednu takúto správu preposlali. S peniazmi, s anjelikmi, skominárom, prasiatkom, šťastím aj nešťastím, dokonca aj so smrťou. Len pre informáciu, takéto správy sa volajú reťazovky. A viete čo ? Reťazovky sú smrť. Nie taká ozajstná, ale taká… Ako v Cuky Luky so zle namaľovanými perami. Smrrrrrrrrť.

Tento týždeň som na Facebook-u narazila na jednu z ďalších reťazových správ. Možno som po tej mojej prekonanej rakovine až príliš precitlivená, alebo som až príliš pragmatická, kto vie… Ale zostala som z nej zaskočená. Prečo ? Pretože…Pretože jednoducho nerozumiem, ako môže zdravý človek plánovať a rozmýšľať nad tým, že ak raz bude mať rakovinu. A keď už si to takto plánuje, tak k tomu prihodí jednu reťazovku a očakáva, že ak mu ju niekto okomentuje, bude to ten pravý priateľ, ktorý bude pri ňom stáť. Skutočne sme dnes tak pohltení virtuálnym svetom a priateľstvami na ňom, že si myslíme, že jeden komentár, či zdieľanie znamenajú verný sľub priateľstva ? Pred oltátom, či matrikárkou koľkí sľubovali… A keď vidím štatistiku rozvodovosti na Slovensku, mám pocit, že tie sľuby boli akurát tak výkrik do tmy, vytrhnutie zo stereotypu, alebo potreba obúchať čo najviac peňazí. Ako sa to vraví ? Sľuby sa slubujú, blázni sa radujú… ?

Nepíšem tento blog preto, aby som zosmiešnila tých, ktorí to zdieľali a verili a veria. Píšem to preto, lebo sa musím priznať, že táto reťazovka bola moje zrkadlo. Nie to skutočné, ktoré keď sa rozbije čaká nás vraj 7 rokov nešťastia. Ale to, čo sa nám nastavuje, aby sme pochopili. A kto vie, možno ho tiež niekomu nastavim.

Ľudia sa zvyknú báť. Svokry ,zodpovednosti, pavúkov, baktérií, ľudí, malých či veľkých priestorov, chorôb… a smrti. Teda, tej asi najviac. Ale má skutočne význam sa jej báť ? Očakávať ju a pripravovať sa ňu ? Myslím, že nie. Pretože nikto z nás nevie, ako dlho tu budeme. Kedy a prečo zomrieme. Čo dovtedy, kým príde smrť stihneme, urobíme, alebo si naplánujeme. A môžme si tých Facebookových statusov, či reťazoviek nazdielať a poslať aj stovky. Žiadny nám ale odpoveď ani uistenie nedá. Ani šťastie, ani lásku, či bohatstvo a už tobôž nie na to, kto s nami bude keď to budeme najviac potrebovať.

Musím sa priznať, ja sama mnohokrát zapochybujem a pýtam sa samej seba, čo bude, ak sa mi rakovina vráti, čo ak… A potom sa zastavím, nadýchnem a uvedomím si, že neviem… že odpoveď nemám a ani ju mať nebudem. Pretože teraz som zdravá, rakovinu nemám, teraz nie je akýkoľvek problém a teda, ja ho riešiť nebudem, pretože nemusím. A keď sa niečo stane, keď akýkoľvek problém príde, tak vtedy sa k nemu postavím a budem hľadať riešenia. Ale teraz… teraz nie. Pretože teraz, je všetko v poriadku.

A tak prosím, prestaňme neustále pochybovať, nenechajme sa zbytočne zožierať pochybnosťami, ktoré nemajú opodstatnenie a hlavne, prestaňme riešiť teoretické otázky a žime. Tu a teraz. Pretože nikdy nevieme, čo bude o chvíľu. Nie zajtra, ale o chvíľu…