Musím sa priznať, že ja som z tých mojich ožiarov bola trošku pokakaná. Teda, nie trošku, ale dosť. Fyzicky, aj psychicky. Aj keď, to fyzicky skôr pripisujem tomu kari, čo tlačím do hlavy už druhý deň. No a to psychicky, tak to pripisujem všetkým tým hrôzostrašným príbehom, ktoré som si od iných onkologických pacientov vypočula. A presne aj „vďaka“ tomu som dnes od rána nerobila nič iné, len rozmýšľala nad tým, ako to všetko zvládnem. Bez popálenín, pľuzgierov, mokvanín a iných mňamóznych záležitostí, o ktorých ma s radosťou všetci informovali, hoc som sa nepýtala. Ja viem, mysleli to len v tom najlepšom, ale… Ale niekedy by som si radšej vypočula niečo pozitívnejšie. Napríklad, niečo v zmysle, že to u nich bola tak trocha inak, ako všetci hovoria. Ale nikto nič… Iba moja akupunkturistka vraví, že urobíme všetko preto, aby sa nič z toho, čo mi všetci naplánovali nestalo. A teda, nech si vždy po ožiaroch tú moju osvietenú poloplochú hruď natieram 100% gélom z aloe vera a na večer kokosovým olejom zmiešaným s troma kvapkami tatra tea. Teda, tea tree. To je ten čajovníkový olej. Takže opakujem, zmiešať kokosák s troma kvapkami čajovníkového oleja a večer potierať ožarované miesto. Vraj to funguje. Takže oddnes tento recept testujem.

Štandardná selfie ani dnes nesmela chýbať. Veď predsa, nová etapa mojej liečby. A hoc ju Trapko cvakol len pred dverami s tým čudesným radioaktívnym symbolom, ale bola. Pôvodne som mala v pláne cvaknúť sa priamo pri tom stroji, alebo na ňom, ale tento nápad mi vyhovoril Trapko a potom aj doktorka. On preto, lebo si nebol istý, či doktorka pochopí môj humor a ona preto, lebo ho nepochopila. Ale dobre, každý sme nejaký. Spracujem ju neskôr. Budem mať na to ešte dvadsaťštyri príležitostí.

Dnu so mnou Trapka nepustili. Čakal v čakárni a pozeral telku. A myslím, že sa aj dobre zabával, lebo kým som sa vyzliekala v kabínke, počula som, ako s tým tvrdým prízvukom vysvetľuje, odkiaľ je a prečo tam sedí. Inak, k tomu zabával som zabudla dať úvodzovky. Lebo Trapko nie je ako ja. On sa nerád rozpráva s cudzími ľudmi a už vôbec nie vo francúžštine. Ale hold chlapec si ma vzal za ženu, sľúbil v dobrom aj zlom, takže ľudia neľudia, rozprávať sa v čakárni musí. Dnes určite a potom uvidíme. Ale tak, aspoň si vyplní voľný čas a nebude si obzerať nechty. A nie nepomýlila som sa. On si ich neobhrýza, on si ich len obzerá. Od nervov. Lebo tie v čakárňach máva. Ale iba keď ide na vyšetrenie so mnou. Keď vyšetrujú jeho, je vcelku pokojný. Ale dávam mu ešte dva roky, potom príde urológ a kontrola prostaty. A myslím, že toto ešte len bude rošambo. No ale späť ku mne. Takže vyzlečená som čakala v kabínke a v ruke si žmochlila sveter, lebo vraj vo vnútri je chladno. Chvíľku som rozmýšľala nad tým, že prečo je vo vnútri zima a potom som pohla rozumom a dockvalo mi ešte z čias pracovných minulých, že aj na CéTečku aj magnete, teda Magneticnej Rezonancii bola vždy kosa. Lebo stroje musia mať optimálu teplotu svojho okolia. Ako hady. Len teda, pri týchto je to nejak okolo 20 stupňov. Pri hadoch je to tak o desať viac. Aspoň myslím.

Aká bola optimálna teplota tohto stroja neviem, ale s tým, že je tam chladno, mali pravdu. Ešte že mám len jednu bradavku, lebo s dvoma vtiahnutími dnu by som musela vyzerať fakt smiešne. Priznávam, aj mi bolo trápne, ale v duchu som si vravela, že určite nie som jediná, ktorej sa bradavka snaží preraziť hrudníkovú stenu a dostať sa do tepla. A keď sa ma asistent doktorky opýtal, či mi donesie deku, bolo mi síce ešte trápnejšie, ale uistilo ma to v tom, že sto pro je nás tu takých uzimených viac.

Zakrytá až po kozu, teda presnejšie po prvú spodnú bodku mojich zameriavacích tetovačiek som ležala na stole bez pohnutia. Za to sa okolo mňa hýbal stroj, ktorý sem tam zasvietil a čudne zahučal. Myslím, že presne vtedy, keď do mňa hustili tie ožiare. To hučanie je inak podľa mňa neinvazívne vystrašovanie možných rakovinových buniek. Proste alternatívne riešenia. Ja napríklad tiež hučím. Ale kompletne do všetkých mojich buniek niekoľkokrát za deň základnú frázu “Som zdravá, všetky bunky môjho tela sú zdravé !” A hučala som to do nich aj týchto asi päť minút polonahá na stole. Keď som z neho zliezla, revala som. Od bolesti a zúfalstva. Že mám za sebou ešte len prvý ožiar a stalo sa mi presne to, čo všetci hovorili. Ako to bude bolieť, štípať. A mali pravdu. Mňa tá jazva celý čas pálila. Myslím, že viac ako Harryho Pottera keď bol na blízku no veď viete kto. Nečakala som to. Že to začne hneď, že to bude také hrozné, že to nezvládnem. Veď predsa, chemo som dala a toto malo byť v porovnaní s ňou prechádza ružovou záhradou. A prd… ono je to ešte horšie. Kým som doktorke urevane vysvetlovala môj ubolený príbeh, asistent odbehol zavolať Trapka, ktorý prišiel presne v momente prirovnania k Harrymu.  A skoro mu cvrklo. Lebo vedel, že toto bolo len v mojej hlave. Asistent mu to v rýchlosti, kým za mnou prišli vysvetlil. Ono totižto, ten prvý ožiar nebol ožiar. Ale len skúšobné zameranie, či je všetko v poriadku. Prvú dávku dostanem až zajtra.

Ach… keby mi tá chemo neodpaľovala mozgovňu, možno by som si to pamätala. Lebo toto mi istotne už niekto hovoril. Ale ja som zabudla a tú múdru brožúru ani neotvorila. Zato som počúvala strašidelné historky, ktoré mi vyrobili v hlave to, čo vyrobili. A úplne zbytočne. Lebo možné vedľajšie účinky sa začínajú po desiatom osvietení, teda ožiarení mojej hrude. Ale ani nemusia. A predsa len, ja mám aj tak ten šupa recept. Takže, pohoda jahoda. A ignor tým, čo mi lejú do hlavy negatívne správy. Lebo toto sa nemá, onkologický pacient sa má podporiť, nie stresovať.

P.S. Je pondelok, 4.decembra 2017