Tie lieky, čo som včera vyfasovala milujem. Počet návalov 5, počet napnutí 2, počet zvracaní 0. Myslím, že dokonale strávená noc po chemoterapii.

Keď som sa ráno zobudila, mala som oči väčšie ako jeleň, ktorý mi vbehol do cesty počas mojej prvej jazdy v autoškole. A v posteli som ležala tak nehybne, ako mi vtedy on zostal stáť na tej ceste pred autom. Ako, byť chlapom tak táto veta je asi pamätná… ale dobre, pokračujem. Vedela som, že ak sa pohnem, zobudím Trapka. A to som nechcela. Do zazvonenia budíka bola ešte dobrá pol hodinka a tá je niekedy lepšia ako celá noc spánku. No mne sa chcelo cikať a tak som to riskla. Lenže kým som z polohy ležmo, prešla do polohy sedmo, stihol môj drahý preskočiť posteľ a v jednej ruke držať vodu a v druhej lavór. Lebo vedel, že buď mám nával, preto tá voda, alebo napínačku, preto ten lavór. Nemala som jednu, ani druhé. Za to on bol ako vystrašené kura na diaľnici.

Trapko sa včera nepobalil, vraj to vybaví pred odchodom. Myslím, že neveril, že my na to Slovensko fakt odídeme. Alebo len predvídal, že ak by to náhodou nevyšlo, nech nie som sklamaná. Neviem… Ale kým som ho ráno o 6 nútila baliť kufre, on sa mi vyhrážal, že ešte zváži, či si ma naozaj vezme. A kým sa on vyhrážal, ja som  nachystala raňajky a jedlo na cestu. A dokonca som zvládla som dať aj šunku do chleba. Tie lieky sú ako panny zázračnice.

Kým prišla sestrička, Trapko mal zbalené a 4krát mi stihol zopakovať, že ak sa necítim dobre nemusíme dnes odísť. A v tejto svojej teórii pokračoval až kým sme nestáli v garáži pri aute. Myslím, že až vtedy mu naozaj doplo, že ma neodhovorí a ja tú cestu myslím vážne. Hneď na to sa mi priznal. Nie že by mi neveril, že ten odchod na Slovensko nemyslím vážne, len sa jednoducho bál, ako mi bude. V piatok pred 3 týždňami so mnou ležal na záchode na zemi a dnes so mnou cestuje na Slovensko 1750km. Niekto by povedal, že sme blázni. No my sme si začali plniť sny.

Ono v podstate, bilancia dobrá… Počet hodín v aute 19, počet kilometrov 1750, počet napnutí 0, počet zvracaní 0, počet zjedených liekov 9.

Tých 19 hodín v aute som zvládla bravúrne. A dokonca som prvýkrát v živote pochopila skutočný význam dvojzonovej klimatizácie v našom aute – aj to iba vďaka mojim návalom. A pochopila som aj to, že niekedy je lepšie mlčať ako hovoriť. Pretože keď vás zastavia ozbrojení policajti a vy máte so sebou tašku liekov a približne 500gramov sypaných čajov v rôznych nádobkách, pomôcť vám môže iba pes, ktorý nebude brechať. A je jedno koľkými jazykmi sa snažíte vysvetliť, že ste onkologický pacient a tá červeň vo vašich lícach a tvári je kvôli kortikoidom, čo do vás včera napustili popri chemo. Jednoducho, v takýchto prípadoch treba mlčať a dať si dole šatku. Umocní to ten váš príbeh, že ozaj asi neklamete…

Kým sme prišli domov k našim, prehrala som si v hlave snáď 100krát, ako to bude prebiehať. Chcela som byť pripravená… Ja som sa totiž to bála toho stretnutia aj keď sú to moji rodičia. Nevedela som, či som dosť silná na to aby som si dala dole šatku, aby som neplakala a aby som im dokázala ukázať všetku tú lásku, čo k nim cítim za tak krátky čas. Byť jedináčik, ktorý je 1750km od nich a jedno sobotné popoludnie im ku káve naservíruje ako dezert „Mami, oci mám rakovinu…“ je asi jedna z tých najhorší vecí v živote rodiča a dieťaťa, ktorá sa môže stať.

Myslím, že tento večer, keď som prišla s Trapkom k našim domov, bol pre nich jeden z najkrajších okamihov ich života. A môjho tiež.

Inak francúzi majú fakt pekné hajzle popri dialnici. Východnejšie to už stráca čaro 50 centov a Toi toi – ky hoc zadarmo tomu berú súdnosť. Ale keď musíš, tak musíš. ( Pozn.To mi inak pripomenulo príbeh mojej kamošky, ktorá srala opretá o zvodidlá na dialnici po 2 pohároch Zaječickej a zastavili pri nej policajti. Aj taký je život…)

Je nedeľa 30.7.2017. A ja mám tých najsilnejších a najmilujúcejších rodičov na svete. A ja ďakujem, že som sa mohla stať práve ich dcérou.