Priznávam, pohybovala som, že mi niekto ohľadom tých termínov zavolá. Ale logistika nezlyhala. A ja som mala jasne dané, že tento týždeň mám ešte termín plodnosti, budúci zvládnem biopsiu z uzlín a implantáciu tej pidi skrinky. No a ten ďalší mi naplánovali môjho onkológa. A potom sa už budeme musieť priznať.
Francúzi sú veľmi zvláštny národ. Mužský a ženský rod sa na 98% absolútne nezhoduje s našimi a lekár je vždy muž, bez ohľadu na to, že to môže byť kľudne aj žena. A tak sme v stredu mali zarezervovaný termín k doktorovi D., ktorý nám otázku fertility (to je tá plodnosť) zodpovie. Na misiu nás vyslali mimo našu kliniku a tak sme sa rozhodli využiť Googlemaps a obhliadnuť si oblasť. Boli ste už niekedy na Kramároch? Tak toto bolo asi tak dva a polkrát rozsiahlejšie… Nech je Google akýkoľvek macher a môžete si pandrláčikom behať kade chcete, ešte nedospel do štádia značenia ambošiek a preháňania sa po chodbách nemocníc. Vedeli sme, že tento kolos na prvýkrát a naostro nezdoláme a tak neostávalo nič iné len to prelúskať deň vopred, takže utorkový plán po práci bol jasný.
Nájsť parkovisko bol najľahší bod programu. Ďalej kam…vpravo, či vľavo? A ako inak, vybrali sme si úplne opačný smer. Po dvadsiatich dvoch minútach v bludisku, kde bol viac ako len jeden správny východ, sme našu samostatnosť vzdali a začali sa pýtať. Áno, dvadsať dva minút sme sa točili dookola a naopak. Všetci tí ľudia, čo chodili okolo mi prišli takí… Takí zorganizovaní. No a potom my dvaja.
Vrátili sme sa teda k jednej z recepcií, ktoré sme tvrdohlavo obchádzali. „Slečna, tak to ste úplne na opačnej strane. Výjdete z budovy, hneď doľava, za hnedou budovou doprava…“ Pousmiala som sa s otázkou, či nemá náhodou mapu, aj keď neviem, čo som čakala. Teda tú mapu určite nie. A nemala len jednu, mala ich asi sto. A tak nám ako hľadačom pokladov zaznačila dva krížiky a najbližší východ. A my sme trafili…
A na naše oficiálne rande plodnosti sme trafili na prvýkrát. Dokonca som jednu pani usmernila, kde sú toalety. Proste boli sme dokonale zorganizovaní. Asi tak, ako tí, čo včera chodili okolo nás.
“Nech sa páči, Vaše etikety. Nestratiť! Prejdite si k trinástke” – ja mám teda prízvuk, ale táto pani asi tak dvakrát väčší ako. Nevadí, rozumeli sme si. Ja zvyknutá z jazykovky a ona zo života…
Čakajúc na doktora D som si stihla prelistovať letáčiky od mrazenia pupučníkovej krvy až po vložky pri inkontinencii. Inak, všimli ste si, že na tých letákoch sú vždy tak dokonale nastyjlované detiská? Vždy sú také šťastné a vysmiate. Až mi je to čudné. Lebo kamoškin malý iba reve. Jeho by asi na reklamu nevzali…
Keď sa na trinástke otvorili dvere, Trapko si vydýchol. Žena… A celkom sympatická. Takže, jediný cudzí chlap, čo mi zatiaľ niečo obzerá je môj francúzsky chirurg.
Naše rande s doktorkou D netrvalo dlho, no prvýkrát som si pri ňom uvedomila, že mať rakovinu je asi trošku prúser. A prvýkrát ma táto choroba prinútila pozrieť sa veľmi hlboko.
Otázka plodnosti po chemoterapii nám bola zodpovedaná do detailu. A pre tých, ktorí nevedia, ale aj pre tých, ktorí si myslia, že sa ich to netýka, dočítajte prosím tieto riadky, pretože nikdy neviete, koho možno navediete na správnu cestu riešenia tejto otázky. Sľubujem, nebude to na dlho. Otázka plodnosti a hlavne jej riešenie u žien s rakovinou je bohužiaľ na Slovensku a v Čechách zo strany lekárov zanedbávaná a nerieši sa. A keď sa pacientky aj náhodou spýtajú, lekár nerieši, neodpovedá, neguje… Toto nie je môj výmysel, toto som komunikovala s niekoľkými x silnými ženami, ktoré sú už po liečbe. Niektoré šťastné, iné menej…
Pri chemoterapii je tridsať percentná šanca, že žena ostane neplodná, nastúpi menopauza a teda nikdy nebude môcť mať deti. Tento prípad sa stať samozrejme nemusí, avšak pri chemoterapii sa rapídne zníži rezerva vajíčok, ktorú sme ako ženy dostali do vienka. Keďže žijeme v úžasnej a pokrokovej dobe a lekári dokážu zmraziť vlastne “čokoľvek”, tento problém sa dá riešiť. Treba ho však riešiť pred začatím liečby chemoterapiou a teda, najprv odstrániť nádor a byť si istý, že nikde v tele nie sú metastázy. Hormóny, ktoré sa podávajú pri odoberaní vajíčok by mohli rakovinu tak rozbujnieť, že si to nikto nechce ani len predstaviť.
A tu mi to doplo… Môj francúzsky chirurg mi možnosť začať inak, ako chemoterapiou neponúkol. A doktorka D to vedela. Nevládala som myslieť, rozprávať… Hanbila som sa za moje slzy, úzkosť, bezmocnosť, hnevala sa na seba, že som niečo zanedbala, že ničím Trapkovi život. Milión otázok behom jednej sekundy.
Podsunula mi vreckovky, ktoré mala na stole, usmiala sa a povedala mi “Každý problém, má riešenie”. Tá veta…používam ju vždy, ak sa mi niekto “spovedá” no nikdy som ju nepočula z úst niekoho iného. Bola tým pomyselným steblom, či slamkou. A ona pokračovala… Vraj ak by nebola možnosť zmeny liečby procesom, kde najprv odstránime všetko, čo sa tvári a je rakovinové, budeme pravidelne pichať injekcie na ochranu vaječníkov a zachovania rezervy vajíčok. A pre dnešok urobíme odber, aby sme vedeli akú veľkú rezervu mám. Toto nebola nádej, to bolo jedno z riešení, ktoré nám problém priniesol.
