To, že mojej šéfky mama má rakovinu som vedela. Ale, to, že má rakovinu prsníka som ani len netušila. A možno aj kvôli tomu, mi je väčšou oporou, ako som rátala. Teda nie že by inak bola striga, aj keď niekedy je to s ňou ťažké. Presnejšie, na nervy… Ale tá jej komplikovaná povaha sa v súkromných témach prenáša úplne inam. A ja jej za to  ďakujem. Štandardne, po každej dovolenke fľašou slovenského alkoholu.

Napriek tomu, že som akékoľvek vedľajšie účinky chemoterapie tvrdohlavo odmietala, vedela som, že pri tých prvých troch červených kokteiloch  o vlasy a všetky chlpy prídem.  Na vyriešenie toho, ako si ten môj nový účes a la koleno (nie bravčové)  vystajlujem som mala ešte čas. Presnejšie, podľa múdrej brožúrky od Aline cca 12-15 dní. Ale na to,  čo urobím s obočím keď vypadá som čas nemala. Pretože ani Alin, ani ten môj francúzsky onkológ s tetovaním obočia počas chemoterapie nesúhlasili.  A tak som si ho stihla dať urobiť tesne pred.  Na dámu… A aj som si ho na dámu v noci otlačila na vankúš a ten mi ho otlačil na plachtu a nakoniec aj na Trapka. Proste, som Trapka…

Keď som sa Alky naposledy pýtala, kedy by chcela rodiť, cez zuby povedala, že už včera bolo neskoro. A keď som jej oznámila, že či by nepočkala do 7.7.2017 aby sme si to dali naraz (ja chemo, ona pôrod) myslela som, že ma zastrelí. Cez mobil, ale zastrelí. A keď toho 7.7. 2017 naozaj začala rodiť, povedala, že mi kúpi guľu. Vešteckú… Keby som ale bola taká macherka a vedela, čo bude, tak by som si tie lieky na nežiadúce účinky vzala. Ale poďme pekne po poriadku…

Vypočítavo som deň pred chemoterapiou zahrala divadielko na jednu z recepčných o tom, že je to moja prvá chemo a fakt sa bojím a do toho mám ešte aj prízvuk, tak nech ľudia zbytočne neriešia, či hovorím po slovensky alebo francúzsky. A že keby som mohla mať jeden z tých privátnych boxov, bolo by to super. Musím sa priznať, klamala som…pretože ja som sa na ten môj prvý chemo kokteil naozaj tešila. V podstate presne tak ako sa na pôrod tešila Alka. Ona ako potlačí, odrodí a bude to v pohode. A ja, ako tej rakovine, teda tomu, čo po nej náhodou mohlo ešte zostať ukážem prostredník. Dve premotivované…

Keď sme sa s Trapkom usadili v boxe (asi by zo mňa bola dobrá herečka), vo dverách sa objavila sestrička s otázkou, čo si dám na obed. Takže si vyberám na vlastnú žiadosť menu ala carte Erika: dusené zelené fazuľky, mrkvu, kompót, minerálku a tvrdý syrík pre Trapka. Štandardne je na výber z 5 jedál, ale ja som si vyskladala vlastné. Na žiadosť, že mám špeci režim a alergie. Herečka… (rozumej panička, vymyselníčka…)

Herečka som prestala byť, keď mi napichli votrelca. Teda pardón katéter. Nejak mi došlo, že sa to začalo. Boj, za nový život, boj za to, aby som zabila to, čo po tej rakovine vo mne mohlo zostať, boj za to zostať tu a žiť. Niekoľko stoviek kilometrov za nový život bojovala aj Alka. Každá osve, so svojim mužom, ale spolu…

To moje ukazovanie prostredníka rakovine trvalo asi štyri hodiny. Počas neho som dostala niekoľko  antigrcákov (nech negrciam), niekoľko oblbovákov (nech spím), niekoľko životabudičov (nech dokážem potom fungovať) a tú chemo. Zvláštny pocit… nič mi nebolo, len som sedela, ono to tieklo a zabíjalo. Nezvracala som, nenaplo ma, bola to úplná pohoda. Tá pohoda mi vydržala presne tridsať minút. A lavór mi doma Trapko ledva stihol doniesť. Myslím, že mi ho skôr podhodil.

To moje obedné menu na prvej chemoterapii si budem pamätať asi do konca života. A aj Trapko. Videli sme ho minimálne dvakrát.  A aj všetko to, čo som do seba v ten deň dostala. Podľa pána Google mám akútne nevoľnosti po chemo, ktoré zvyčajne trvajú 5-6 hodín a je zriedkavé, že sa na druhý deň vôbec nejaké nevoľnosti prejavia. Tie moje trvali do 20 večer. Ak som nešoférovala porcelánový autobus, tak som kraľovala s lavórom na kolenách. Alebo som len ležala pri oboch mojich nových kamošoch. Nemala som silu a ani chuť kráčať do postele, keď som vedela, že za chvíľu sa to začne znova. Bola to otázka sekúnd, alebo minút.

Po piatich hodinách sa intenzita mojich nevoľností znížila na tridsať minúť a mne sa podarilo zaspať. A zobudiť sa len na to, že sa niečo zo mňa chystá von. Teda len chcelo…ísť už nemalo čo.

Každopádne si myslím, že už asi viem, ako sa cíti tehotná žena, ktorá má nevoľnosti. Aj keď, v mojom prípade, ako sa asi cítia naraz štyri tehotné.

A jedno už viem, na hrdinu bez liekov sa už nikdy hrať nebudem.

Je 07.07.2017 a ja mám za sebou prvú chemo a čo je s Alkou netuším.

P.S. Ak máte niekto typ ako vyprať masnostu, miazgu a farbu z vytetovaného obočka otlačeného na vankúši sem s ním. Ten biely prášok v ružovom obale nepomáha

P.S.2 Raz budú blogy vo francúžštine, nech vedia, čo o nich píšem. „Vtierka obecná“ A ak je tu nejaký dobrovoľník na preklad, píšte mi.