Už od detstva som vedela, že som mnou nie je niečo v poriadku. A podľa toho nápisu v školskej jedálni som bola tiež na inej lodi. „Nežijeme preto, aby sme jedli. Jeme preto, aby sme žili“. Lenže ja by som aj žila aj jedla. Hlavne veľa jedla jedla. Čo robila? Jedla – prísudok. Koho? Čo? Jedla – akuzatív.
Človek by povedal, že z toho vyrastiem. Asi nejak tak, ako môj bratranec vyrástol z veľkých zubov, kamoškina dcéra z vyšpúlených očí a kamoška z veľkých nôh. Dvom z nich dorástla hlava a tretej telo. Ono je pravda, že som vyrástla. A jednoznačne je teraz ľahšie ma obísť ako preskočiť. Ale mne nedorástlo nič. Ani druhý žalúdok a ani dvakrát rýchlejší metabolizmus. A k tej mojej jedlovej záľube mi pre istotu pribudla ďalšia. Novodobá a moderná. Stala som sa nákupná maniačka.
Byť nákupnou maniačkou je moderné. V telke, medzi kamoškami, aj na nete. Byť shopaholičkou je diagnóza. Ja som teda moderná. Diagnóz mám už aj tak dosť a ďalšiu mi netreba. Inak ďakujem bohu a aj Jazykovednému ústavu Ľudvíta Štúra, že ešte nevymysleli slovenský ekvivalent slova shopaholička. Pretože keď vidím snovbord a cunami, bojím sa, že zo shopaholičky sa stane šopička. A to by kamarátky šušlavých kamarátok mali ozajže medziľudské problémy.
Nákupné maniačky delím z môjho pohľadu do viacerých kategórii a to v závislosti od ich záľuby. Oblečenie spadá pod shopclot, obuv pod shopsho, kozmetika pod shopbeau, elektronika pod shopel. No a ja spadám pod kategóriu shopkitch. A teda, nakupujem všetko, čo sa dá jesť, z čoho sa dá jesť a všetko, čo potrebujem k tomu, aby som mohla jesť.
Prepojenie jednotlivých kategórií je možné a deje sa bežne. No je len málo maniačiek, ktoré dokážu 100% vykonávať svoju záľubu vo viacerých kategóriách. A hoc som žena a tie vraj dokážu robiť viacero vecí naraz, tak v tomto som asi chlap.
Záľuba shopkitchy je v určitých častiach roka roka úzko spojená s nutnosťou rozšírenia obsahu šatníka a vedomostí. Ak sa ja, ako shopkitchka rozhodnem ísť na nákup mimo svojej komfortnej zóny, je ľahké ma rozpoznať. V obchode s oblečením je staroružová ako dobre prepečený losos a v kníhkupectve sú knihy ako super ťažítko na grilážky. A do toho zmätene chodím po obchode. Pri mixéri, či pohároch na víno to nerobím. Tam si idem tvrdo po svojom. Niekto by povedal aj cez mŕtvoly. Ja skôr aj cez črepiny.
Nebyť môjho manžela, tak nie cez mŕtvoly ale cez moje rifle by asi išiel huste tváriaci sa sbskár. Pípala som… Chvíľku mi lepilo hoc som nič nečmajzla. Ako sa vraví, ani zastrúhaný vlas by mi sa mi do zadku nevopchal. Ale teda, v tomto prípade, by mi ani tá etiketa s čipom proti kradnutie cez polky neprešla. To s čím shopclotky rátajú automaticky bol pre mňa objav roka. Ved predsa, na utierky, či habarku nič také nešijú a ani nelepia.
Človek sa teda učí celý život. Aj maniačky, aj shopkitchy a aj ja. Ale ja hlavne jem.