Začalo ma baviť šoférovať. Alebo som len zlenivela a do práce a sa mi nechce chodiť autobusom. Myslím si ale, že oboje. V každom prípade, moje šoférovanie sa úzko spojilo s parkovaním. Áno, ja ako žena, ako vodička, parkujem. Každý deň, na parkovisku medzi dve čiary cúvaním. Lebo predkom to ja totižto neviem. Teda, aj by som to vedela, ale určite nie medzi dve autá a určite nie na parkovisku, kde predomnou, či kúsok za mnou ešte niekto parkuje. Lebo ja potrebujem priestor. Na všetko… aj v práci, aj v posteli, aj v kuchyni a aj na cúvanie a vytočenie volantom. Ako… nie že by ma to v autoškole neučili a Trapko do mňa pri každom parkovaní nehučal, ale som predsa len žena. A hlavne, som žena netechnického typu. Tým samozrejme nechcem nikoho uraziť. Pretože ono existujú aj technické typy žien. Aj parkovacie predkom, aj bokom, aj také, čo vedia zmajstrovať hocičo. Napríklad aj skriňu z IKEA. Ja viem zmajstrovať akurát tak seba ráno a som rada, že som rada. Aj to sa mi niekedy nie vždy podarí. Ale nevadí… vonkajšia krása predsa nie je dôležitá. Teda, s výnimkou pracovného pohovoru, plesu v opere,  odovzdávania OTO a Smotánky. Vtedy vás vnútorná krása určite nezachráni. Jedine stajlista. Pretože na takéto akcie sa musíte jedine zmajstrovať a dávať pozor, aby ste sa nezmajstrovali. Koktejlmi a iným druhom alkoholom nabitého nápoja. Ale inak u nás doma technicky majstruje len Trapko. Pre istotu. A ten aj parkuje predkom, aj zadkom aj hocijak. On titižto miluje šoférovať. Myslím, že táto jeho obľúbená činnosť vznikla presne včase, medzi nula až druhým rokom jeho žitia. Jeho bratia ho totižto za korunu boli schopní požičať hocikomu, kto chcel zažiť dobrodružstvo strunového kočiara po na zimu preoranom poli za činžákom, či prekopanej ceste pred činžákom.

Mňa v kočiari za korunu nikto nevozil. Možnože keby som mala starších súrodencov, požičali by ma. Ale rodičia, tak tí ma nepožičali nikomu. Asi im chýbal obchodný duch. Zato im ale nikdy nechýbala vysoká dávka humoru. Napríklad, jsom a vždy chcela mať motorku. Alebo aspoň skúter. Myslím, že už od detstva som vedela, že autom nezaparkujem a že motorku napchám všade. A tak som rok čo rok písala Ježiškovi a neskôr drankala od rodičov toto jednostopové vozidlo. V pätnástich som nakoniec ten skúter naozaj dostala. Ozajstný a parádny, len v mierke asi tak 1 :18. Hračkársky… Našim skoro pri stromčeku cvrklo a mne takmer tiež. Myslím, že tento ich humor ich opustil takmer desať rokov potom a to presne v momente, keď som z jednej motorky zosadla. Rovno pred domov. No a potom z nej zosadol Trapko. Áno, chápete správne, môj muž je motorkár. Alebo ako sa motorkárom hovorí – darca orgánov. Je pravda, že formulár odmietnutia darcovstva tkanív a orgánov nevypísal, takže je tým darcom tak či tak. A je jedno, či jazdí na motorke, na aute, alebo ide pešo. Inak, vedeli ste  že ak je vaša polovička motorkárska, má to niekoľko výhod ?

Napríklad, môj muž príde domov skôr ako muž, ktorý používa iný dopravný prostriedok. Jednoducho, nestojí v zápche. Nikdy. Teda, aby som bola presnejšia, vo Francúzsku v nej nestojí vôbec. Na Slovensku mu boli vodiči schopní zablokovať cestu a jeden v zápche dokonca otvoril dvere cez ktoré takmer preletel. To je také šoférske a ľudské… Alebo, ja napríklad vždy viem, kedy mám zohrievať obed, či večeru. Poznám to podľa hluku a výfuku. Toho na motorke, nie toho jeho. Jediný problém nastáva vtedy,keď policajti vyhlásia kontrolu hlučnosti jednostopových vozidiel. Vtedy nikto nevie, kedy zohrievať, ani kedy sa autom motorkárovi uhnúť v zápche.

Samozrejme tých výhod je viac. Ale pre dobro manželstiev ich radšej neuvádzam. Aby ma aj tých pár mužov, ktorý si náhodou chcú kúpiť motorku na príkaz manželky neprestalo čítať.

Mať dvojstopové, či jednostopové vozidlo je teda výhoda. Vedieť s ním zaparkovať na prvýkrát ešte väčšia. A najväčšia je, keď to jednoducho všetko viete. Od prednosti, cez zastavenie na prechode, zaparkovanie všade a hocijako, až po uhnutie sa nakraj cesty motorke. Vtedy je to krásne umenie. Samozrejme, aj zmysel pre humor je veľakrát dôležitý. Napríklad, keď neviete zaparkovať a poprosíte náhodného okoloparkujúceho, alebo keď nedobrzdíte, lebo si myslíte, že to auto pred vami je ešte ďaleko,  alebo aj vtedy keď vás šoféri, či policajti blokujú. Autom, alebo bločkami.

Inak, vedeli ste, že darovaním orgánov môžete po vašej smrti zachŕaniť až sedem životov ? Tak aby ste sa niekto náhodou rozhodli vypísať ten formulár odmietnutia, tak ešte to zvážte.