Tak a  je to tu. Deti, ktorým budú zle vychádzať roky sú už splodené a všetci začnú o chvíľku radostne oznamovať koniec prvého trimestra, do toho nám spievajú vtáčiky, hmyz lieta a kvitne všetko, čo má tyčinku, čapík či rastie na steble. A môj môj kýcha. Nenormálne, nahlas, z plných pľúc a mňa ide poraziť. Skáčem zo sedačky rýchlejšie ako keď mám črevnú chrípku a keby ma kardiológ napojil na 24 hodinový Holter EKG, na jeho konci by podľa mňa zhodnotil, že toto som prežiť nemohla. Ale ja som prežila! A prežívam to už tri týždne každý jeden deň, niekoľkokrát za hodinu.

A viete čo ? On dokonca kýcha aj v spánku. Potom sa zľakne, rozhodí rukami ako dieťa s Moorovým reflexom ( to je ten, kedy dieťa vystiera rýchlo ruky alebo ako uvádza redaktorka jedného nemenovaného internetového portálu „kedy dieťaťu vystreľujú ručičky“. Len neviem čím. Či puškou, alebo devinou… áno viem, morbídne, ale mali by podľa mňa vymeniť korektorku, nebudem mať také sprosté poznámky), k tomu mi nechtiac jednu natiahne, ospravedlní sa a nakoniec zaspí. A to všetko niekoľkokrát za noc.

Ale… ! Keď sa na to pozriem tak trocha inak, lebo áno, uhol pohľadu je dôležitý… po tej chemoterapii, čo dňa pred rokom a pol naliali je to vlastne dobrý srdrcovo srdečný tréning. Takže by som mu mala byť vlastné vďačná. No to ja nie som. Egoisticky hodnotím, lezie mi to na nervy. Ale milujem ho. So štuplami v ušiach, vreckovami vo vačku a rátaním do 10. Potom je chvíľku ticho a zas si kýchne.

Tieto jeho alergické záchvaty ma učia. Napríklad trpezlivosti… alebo poznatkom, že mužská smrteľná choroba je ozaj soplíček a je jedno, či je alergický alebo chrípkový. Doteraz som si myslela, že len ten chrípkový je smrteľný. Učia ma tiež tomu, že keď si kýchne na verejnosti a otočí sa polovica z nej, už nie som červená od hanby, ale od kŕčov smiechu. Myslím, že sa tomu hovorí nadhľad.

Mnohokrát počúvam, aký sme s Trapkom harmonický pár. Že po tom všetkom, čo sme prežili a napriek tomu spolu ostali, to musí medzi nami perfektne klapať. No verte či nie, niekedy by som ho v prenesenom slova zmysle zabila. Za toto jeho kýchanie, za vyvrátené ponožky v prádle, za to že dokáže zaspať do 3 sekúnd pri telke, za zubnú pastu na zrkadle, aj za to, že dokáže v kuchyni v dreze, z pár kusov riadu vyskladať hrad a nič sa tam už nezmestí.  Niekedy mi táto moja harmonická polovička dokáže  môj celoživotne nízky tlak vyzdvihnúť do výšin. Ale učím sa pri ňom, tak ako pri každom alergikovi, kolegovi, kamošovi, aj pracovnom partnerovi…. poďakovať za to, že som tu, viem sa nasrahnevať, ukľudniť a tešiť sa. Že mám pred sebou ďalší deň…

P.S. Po dočítaní tohto blogu si kýchol. Pravda!