Odkedy som onkologickým pacientom, prešla som toľkými vyšetreniami, že som si musela kúpiť plastový zakladač. Ja totižto milujem vežičky… Z kociek, z lega, z oblečenia v skrini a aj keď Trapkovi nakladám na tanier. A keďže tá hŕba výsledkov bola v jednej kope neudržateľná, plastový zakladač bol najpraktickejšia voľba. Tvrdo som bojovala za obal s Hello Kitty, dokonca som ho aj na tajnáša vložila do košíka a zakryla hajzlákom. Ale Trapko ma odhalil pri pokladni. Nedomyslela som to. A tak som svoj ružový obal, ten s tou mačkou odovzdala tete pokladníčke, že my si ho teda neprosíme. A keď od prekvapenia zhíkla, že aj jej dcéra ma taký, verila som, že to Trapka zlomí. Nezlomilo… A tak miesto ružového mám zakladač priesvitný. Podľa Trapka, dospelácky.

Keď mi moja francúzska rádiologička pred skoro dvoma mesiacmi oznámila, že biopsia potvrdila rakovinu, naplánovala mi toľko vyšetrení, že sa mi pozreli tam aj tam. Áno tam aj tam a všade možne inde. Ja som proste ukázala všetko. Od dutiny ústnej po po dutinu tam dole. Proste všetko. Teda, okrem hlavy. Tam mi pozrieť nestihli. Jednak nemali termín a jednak som nemala čas. Lebo moje vaječníky boli plné a môj program tiež. A tak teraz, necelý týždeň po mojej prvej chemo som si mala lahnúť do tunela, kde nie je ani svetlo na jeho konci. Do tunela, ktorý mal presne ukázať, čo tam mám. Okrem mozgu samozrejme. Aj keď o jeho prítomnosti mám niekedy sama pochybnosti.

„Neklaďte si zbytočné otázky!“ – tejto vety mojej francúzskej rádiologičky som sa držala od prvého dňa. Nepýtala som sa nikoho a ani seba, prečo práve ja, prečo moje telo, prečo rakovina prsníka a prečo teraz.  No aj napriek tomu som tieto otázky poznala dôverne. Dôvod? Moje okolie…to kladie otázky aj za mňa. Neviem, či chcú vo mne nahlodať červíčka pochybnosti, či skúšajú moju psychiku, trpezlivosť, či ich to tak baví, alebo majú len samy o seba strach.Viem len, že ja bojujem, nepýtam sa a energiu míňam inde, ako na zbytočné otázky.

„Môžem zomrieť?“ – nikdy som si smrť pri mojej diagnóze nepripúšťala. A zrazu, niekoľko hodín pred tým, ako som mala vliezť do tunela kde nevidím ani biele svetlo na jeho konci, som revala doma na gauči a rozmýšľala nad tým, čo urobím keď mi v tej mojej gebuli niečo nájdu. Ako žena, ako najväčšia hrdinka som sa rozhodla, že touto otázkou nebudem nikoho zaťažovať a už vôbec nie Trapka. Lebo som silná, emancipovaná a nepotrebujem pomoc. Kravina… tvárenia sa, že je všetko v pohode mi vydržalo asi tak 12 minút odkedy sa zobudil. Klamať neviem a odhaliť, že so mnou niečo nie je v poriadku bolo po rozbitej šálke a pohári ešte jednoduchšie.  A tak mal Trapko miesto obedu terapeutické sedenie. Teda sedenie som mala ja. Verila som, že má pravdu, že v tej hlave nebude nič. Lebo logicky to aj tak vychádzalo. Keď doteraz nič nenašli…

Keď som si o pár hodín ľahla do toho tunela, bála som sa ako ešte nikdy. A keď ma po dvadsiatich minútach z toho tunela vytiahli a posadili do kabínky, aby som počkala na doktorku, bála som sa ešte viac. Trinásť minút…trinásť minút som čakala, kŕčovito zvierala svoj priesvitný plastový obal s výsledkami v kabínke (stále som sa nenaučila, že si výsledky nosiť nemusím) a predstavovala si môjho Trapka, ako mi pri pri raňajkách sľuboval, že aj keby mi pri tej rezonancii našli v hlave len šnúrku, čo mi drží uši, aj tak ma bude ľúbiť.  A keď zaklopala a do kabínky vošla so širokým úsmevom moja francúzska rádiologička, vedela som, že to bude dobré. A bolo…Šnúrku tam nenašli. A ani metastázy. Mám tam normálne mozog, dve pologule a nič viac.

Je streda 12.07.2017, nemám rakovinu, ja som len onkologický pacient, najšťastnejší na svete.