Pred nedávnom som dostala otázku, ako asi vyzerá život onkologického pacienta. Taký jeden deň. Prišlo mi to čudné. Čo je zaujímavé na živote onkologického pacienta, ktorý má každý piatok chemo, sem tam sa zgrcne a sem tam sa mu udeje niečo čudesné. Čudesne vtipné, alebo menej vtipné.  Potom si vravím, že fajn. Aspoň sa spätne pozriem na ten môj deň a vyhodnotím ho. Nejaký ten semester zo psychológie mám a možno si tak odpoviem na niektoré moje otázky. Nie tie medzi nebom a zemou, ale také tie klasické, či som v poriadku. A ono to bude vlastne aj tá…tá psychohygiena.

Trapko má hrčku. Nie jednu, ale rovno dve. Dnes ráno vyšiel zo sprchy s tým, že ho to asi bolí a že asi to tam už mal a potom to zmizlo a teraz to tam má zase. A ja som si to nikdy nevšimla lebo veď ho neolapkávam každý deň na sto percentách jeho tela. A on mi to nikdy nepovedal, lebo veď, načo. Presnejšie, vraj ma nechcel stresovať. Neviem ale, čo čakal. Vlastne viem, povedal mi to. Bolo to niečo v tom zmysle, že sa to stratí, či vyparí. Ale hrčka nie je prd v dave a ani eurofondy…

Viete ale, čo v slovníku onkologického pacienta znamená „mať hrčku“? Presne to isté, čo v slovníku zdravého človeka. Ale asi tak miliardukrát horšie. Pretože aj ja som mala hrčku. Teda dve. A bola to rakovina. Je pravda, že tie hrčky sa neobjavovali a nemizli, ale sústavne boli. A už tento príznak mi tiež mohol napovedať, že rakovina sa na schovku nehrá. Ale ja som mala klapky. Ako kôň. Jednoducho, ako sa vraví, išla som si svoje. Rakovina, neviem čoho a čo budeme teraz robiť.

Mala som stres, Trapko sa smial. Revala som, Trapko ma ukľudňoval. A keď som volala nášmu všeobecnému lekárovi, ktorý podľa popisu určil diagnózu tukové hrčky, skoro ma vystrelo.  Ešte je možné, že ho niekto trafil hokejkou a ono to proste stvrdlo. Aj tu ma skoro vystrelo… Ale že áno, chápe ma, prečo som v strese. A aby sme teda prišli, keď ho to bolí, že sa na to pozrieme. Ja som sa na to pozerala hodinu a nič to nevyriešilo. Čo sa na tom napozerá on tiež netuším. Radšej mi mohol poslať mailom žiadanku na sono a vybavené. Ale dobre, ideme korektne podľa pravidiel. Lebo tak to je, tak sa to robí.

K nášmu Šamanovi (tak voláme nášho všeobecného doktora) sme s Trapkom prišli na čas. No on bol retard. Teda „en retard“, čo v preklade znamená, že meškal, mal sklz. Jednoducho povedané, trebalo čakať. A tak sme si sadli na vaňu. Áno, čítate dobre, sadli sme si na vaňu. Pretože čakáreň bola plná a on ordinuje v dvojizbovom byte. A tu bolo aspoň súkromie a chlad. Pod riťou, ale bol.

Retard neretard, my sme sa dostali na radu hneď. Po známosti… Alebo skôr vďaka mojej diagnóze. Nie psychickej (tú zhodnotím asi na konci dňa po tých zápiskoch), ale tej fyzickej. Rakovina prsníka keby niekto náhodou nevedel.

Keď Trapko ukázal Šamanovi hrčky, telefonickú diagnózu potvrdil aj osobne. A potvrdil to aj doktor na sone. Tukové hrčky… Ja revem, Trapko ma ukľudňuje, doktor nechápe. Smejem sa, Trapko sa smeje tiež, doktor stále nechápe. Mám nával, je mi teplo, dávam si dole šatku, doktor chápe.

Odkedy som onkologickým pacientom mám väčší strach o mojich blízkych ako kedysi. Strach mám aj z ľudí, čo si po záchode neumývajú ruky a tiež z hlubov. Ale ten prvý strach je iný. Aj z neho vznikajú dni ako bol tento. Taký čudesný.

A čo vlastne na koniec? Ani tých pár semestrov psychológie mi nepomohlo určiť, či som v poriadku. Ale v poriadku je Trapko a to je najdôležitejšie.