Ľudia sa ma zvyknú pýtať, či má život vo Francúzsku nejaké výhody. Dobrovoľne priznávam, že aj víno za 3eurá ma dobrú chuť. A hoc som si povedala, že mením jedálniček aj životný štýl, s Trapkom sme si otvorili fľasu. Vlastne dve… Nech splácheneme strach, pochybnosti, nech si vlastne vopred pripijeme na to, že to výnde.

„Každý je strojcom svojho šťastia.“ Aspoň tak hovorí slovenské príslovie. V danej a našej situácii sme si ho zmenili. Verím, že sa na mňa za tento barbarský čin transformovania príslovia  nebude hnevať. A teda, ako pre nás… „Každý má svojho strojcu šťastia.“ No a my sme ich potrebovali minimálne dvoch.

K môjmu francúzskeho chirurgovi sme s Trapkom prišli na čas. No on bol retard. Teda „en retard“, čo v preklade znamená, že meškal, mal sklz. Jednoducho povedané, trebalo čakať. A tak sme si sadli do tej čakárne ala u kamošky s dobrým vkusom a čakali. A kým sme čakali, ja som si stihla uvedomiť, že:

• jednoznačne vylepšujem vekový priemer onko žien vo Francúzsku (usudzujem to na základe tých štyroch žien, čo som v čakárni videla)
• ak si raz kúpim parochňu, tak k*rva drahú
• ak idete k lekárovi, nabite si telefón, alebo berte prenosnú nabíjačku

Keď sme po hodine čakania vošli do ambulancie môjho francúzskeho chirurga a sadli si oproti sebe, môj francúzsky chirurg priznal dôvod, prečo si nás nechal zavolať tak narýchlo. Volal s doktorkou D… Meníme pravidlá, meníme hru. A keď z mojej karty vytiahol ten počarbaný papier s mojimi kozami a zakrúžkoval tú preškrtnutú možnosť liečby, skoro mi vypadli oči. A Trapkovi tiež. Vedeli sme, že to znamená jednu, pre nás veľmi dôležitú vec. A to, že budeme mraziť vajíčka. Nie tie v chladničke. Ale tie moje.

Ale vraj teda najprv urobíme kompletnú abláciu s odstránením všetkých uzlín a implantujeme katéter. A tu mi oči skoro vypadli druhýkrát. On si fakt myslí (vlastne tak ako všetci),  že tie zväčšené uzliny sú metky. Teda metastázy. A on nie že si to myslí, on je o tom presvedčený. A ja som presvedčená o tom, že okrem dvoch trúbiek v prsníku nemám nič. Ale dobre, on je šéf.

„Dajte mi papier, kde to podpíšem.“ – tu sa môj francúzsky chirurg prvýkrát usmial. Nie tak pekne ako jeho asistentka, ale aj to sa počíta. Vraj nech nie som taká hŕ. Ako, neviem kto je tu hŕ ale dobre. Počkám teda v čakárni.

Každopádne, termín operácie bol jasný a tú teplú whisky na ex budem mojím rodičom musieť naservírovať ešte tento víkend.

Na to, ako oznámiť svojim rodičom, že máte rakovinu sa môžete pripraviť akokoľvek. Nikdy to však nebude tak, ako ste si naplánovali. Na internete som sa dočítala, že zo psychologického hľadiska je to vhodné oznámiť ráno, resp. doobeda aby mali čas túto informáciu stráviť a šli si pokojne ľahnúť. Neviem, či sa dá len tak stráviť, čawte, mám rakovinu a potom si kľudne ľahnúť. Ale dobre…

Pripravila som si vlastnú reč. Takmer na spôsob ako keď sa na svadbe postavíte a poviete príhovor, ktorý ukončíte „Na zdravie novomanželom!“. Len ten môj sa končil „mami, oci, mám rakovinu…“ Bola som hrdinka, vraj nebudem plakať. Sedeli oproti mne, na svojom gauči, 1750km odomňa a ja som ich nemohla ani objať. Nikdy som nevidela môjho otca plakať. Aj keď, vraj raz, keď sa odvážil ma prebaliť a zbadal tú praženičku v plienke, naplo ho tak, že mal slzy na krajíčku. Ale toto bolo iné… Ostalo obrovské ticho. A tak sme štyria sedeli, každý na svojom gauči a dívali sa na seba. Dívam sa na Trapka a ticho mu vravím, povedz niečo. Zhrnul to jednoducho a lepšie by som to nepovedala. Vraj a je to pravda… Liečim sa na jednej z najlepších kliník, mám 28, za 2 týždne od stanovenia diagnózy mám za sebou kompletné vyšetrenia a aj niečo navyše. Ostalo sa mi pozrieť len do hlavy, ale to až za mesiac. Nebojte sa, ja ju milujem a dám na ňu pozor.