Keď mi asistentka môjho francúzskeho chirurga pred dvoma týždňami rezervovala termín k onkológovi, do poznámky zaznačila “vziať si na konzultáciu zápisník”. raj to má doktor rád. Ja mám rada zeleninové chipsy a nikoho s tým neotravujem, ale dobre. Predsa len, toto je o inom.

Keď sme vchádzali na onkológiu, mala som rešpekt a strach. A keď sa pred nami otvorili dvere, prvé, čo som si všimla bola žena so šiltovkou na hlave, spopod ktorej jej trčali vlasy. Teda, to čo z nich zostalo. Odhadom možno 10 posledných dlhých vláskov, s ktorými sa podľa mňa odmietala rozlúčiť. Vyzeralo to naozaj hrozne. No v tých pár vláskoch sa však ukrývalo veľa. Bolesť, viera, že vydržia, že je to len etapa života, ale hlavne, že je ešte stále žena. Trapkovi som v tej chvíli so slzami v očiach pošepla jedinú prosbu: „Sľúb, že ma ostriháš“. A on mi to sľúbil.

Neviem prečo, ale vždy ma bavilo pozorovať ľudí a vymýšľať si o nich príbehy. Čo asi v reálnom živote robia, koľko majú detí, čo ich asi trápi, či sú skutočne šťastní, alebo je to len pretvárka. Táto moja pozorovacia čudno vlastnosť sa odkedy mám diagnózu rakovina  pretvorila do pozorovania, kto má a kto nemá parochňu. No, a kde je väčšia možnosť pozorovania ako na onkológii? A keďže šanca stretnúť slovensky hovoriaceho človeka na onkológii je takmer nulová, mohli sme s Trapkom parochňovú hádanku riešiť aj medzi sebou. A z nášho hádania nás po polhodine vyrušil roztržitý pán. Najprv som si myslela, že mu je len nevoľno. Potom mi došlo, že sa snaží vysloviť to moje priezvisko.

Tento roztržitý pán v rokoch je môj onkológ. Vstupná konzultácia trvá vraj štandardne onkológa 45 minút. No a u môjho onkológa trvala takmer hodinu a pol. O tom, že u neho nebude nič štandardne a všetko tak trocha inak, sme sa s Trapkom presvedčili takmer okamžite. Hneď ako sme sa usadili v jeho kancelárii mu zazvonil telefón. Nie, nepomýlila som sa, slovo ambulancia na ten priestor nebolo naozaj vhodné.  Ten zvoniaci telefón prerušovala zvoniaca pevná linka a môj onkológ odpovedajúci na všetko naraz. A pomedzi to si ešte prezeral moju dokumentáciu, kládol mi otázky a robil si poznámky. Vraví sa, že muži nedokážu robiť viac vecí naraz, ale tento onkológ je mašina.

Na to, že si všetci obzerajú moje kozy, teda už len jednu som si zvykla. A dokonca aj na to, že si ich fotia mobilom. Ale to, že tento môj onkológ vytiahol tablet, tak to ma trošku prekvapilo. Chvíľku sme s ním šibrinkoval, potom ja a nakoniec to vyriešil Trapko. Tablet vybitý, odfotíme ma teda mobilom. Pozor, o  mojich kozách sa raz bude učiť!

Tento náš onkológ nám oznámil postup. Na začiatok 3 veľké chemoterapie, potom 12 menších a následne 25 ožiarov. Paráda… Už viem, čo robím najbližšieho pol roka. Ale že teda, najskôr zmazíme vajíčka (tie moje) a potom začneme s chemo. Bum bác, hotovo… Čo viac som od tohto rande čakala? Vlastne nič… Len teda, že tomu nášmu nápadu odísť na Slovensko a vziať sa bude naklonení. Nebol… Vlastne ta ako všetci.