Odkedy znie moja diagnóza rakovina prsníka, pri každej etape liečby si s Trapkom robíme selfie pre priateľov a rodinu, aby vedeli, že je všetko v poriadku. Selfie máme zo dňa keď mi zobrali kozu, keď mi brali vajíčka na mrazenie, keď sme čakali u onkológa a dokonca máme selfie, aj keď mi tiekla chemo (tých máme niekoľko). Ale zo včerajšieho poobedia po prvej chemoterapii nemám ani jednu. Nie preto, že by som náhodou už nebola fotogenická (to ja som a véééľmi), ale preto, že som nebola schopná tváriť sa normálne. A vyzerať tiež…

Keď som sa včera odšoférovala jeden zo svojich prvých porcelánových autobusov a zvládla sa ešte odšuchtať do kúpeľne, v zrkadle som uvidela niekoho, kým som nikdy byť nechcela. Neviem kam sa podela moja sila, odvaha a bojovnosť. Tak veľmi som verila a vnútorne sa nastavila, že nebudem mať žiadne vedľajšie účinky. A zrazu…. Opretá o umývadlo s prázdnym pohľadom do zrkadla na niekoho, koho nepoznám. Kričalo moje vnútro a ja s ním. Od bolesti v duši, krivdy voči môjmu miľúbenému, že toto musí znášať a od toho, že v tom zrkadle som videla skutočne seba. A tak som pre istotu začala chodiť do kúpeľne po tme.

Hoc na internete písali, že akútne nevoľnosti trvajú 5-6 hodín po chemo, u mňa doznievali do rána do 3. A ja som sa celú noc tešila na ráno, kedy si budem hrknúť lieky, presne tie, proti ktorým som tak hrdinsky bojovala, že mi ich nebude treba…A keď mi ich Trapko priniesol na raňajky do postele, bola som ako natešená narkomanka na svoju dávku. Nemôžem povedať, že by mi ráno bolo zle, ale nechcela som, aby mi bolo horšie.

Tie lieky, čo včera do mňa popri chemoterapii napumpovali, boli života budiče. (Rozumej kortikoidy) A myslím, že aj vďaka nim, som fyzicky zvládla tie napínaky a grcačky. A vďaka ich vedľajším účinkom som si v 28 prvýkrát vyskúšala, čo je to ženský nával. A nie jeden…A tak ma Trapko smrdkavú (tvrdil, že nesmrdím, ale myslím, že to bola len milosrdná lož) a dopotenú odtlačil do kúpeľne, kde zažal svetlo. Chyba… Jediné, čo zo mňa vyšlo, bol nepublikovateľný kosoštvorec. Vyzerala som ako po dvoch fľašiach červeného a fakt dobrej žúrke. A aj som sa tak cítila. Teda, ešte horšie. Ale aspoň som mala farbu…

Trapko sa zo spolupatričnosti najedol na balkóne a ja som v sebe udržala už viac ako polhodinu teplý žalúdočný čaj. Povedala by som, že vďaka tej tabletke na raňajky, ako silou vôle, či tomu, že by chemo odznela. O tom, že to včera bola riadna párty, hovoril aj môj mobil, ktorý ostal v obývačke na stole. A to sa bežne bez neho nepohnem ani na hajzlík. Každopádne, dnes som ho ale neodomykala s obavou, ktorú fotku budem musieť skôr zmazať, alebo aký bude môj zostatok na účte. Jedinú obavu, ktorú som mala bolo, že sa Alka neozvala…a v tom mi to píplo. Fotka Pampúcha na Alkinom cecku. Áno, Alka sa ozvala!!! A má Pampúcha, krásneho, malého Pampúšika.

Napriek tomu, že pán Google nebol úplne presný v stanovení počtu hodín s akútnou nevoľnosťou, s tým, že ďalšie dni to už vôbec nebude také krízové mal úplnú pravdu. Za celý ten víkend ma naplo presne 8krát. Aj to päťkrát pri mojej obľúbenej relácii o varení. A tak mi Trapko znárodnil ovládačku a moje programy o varení úspešne obchádzal. Samozrejme, bolo v môj prospech a ja som neprotestovala.

Môj pôvodný plán ísť v pondelok do práce som úspešne presunula na stredu a vybavila si rovno PN-ku. Cestou som sa zastavila pozrieť moju piatkovú sestričku a Alin. Keď ma tieto moje dve žienky videli s PN-kou v ruke, bolo im jasné, že ignorovanie vedľajších účinkov chemo bolo asi tak ako úspešné, ako keď učíte dvojročné dieťa utrieť si riť. Vraj prečo som nešla rovno na pohotovosť. Priznávam, táto možnosť ma nenapadla. Ísť na pohotovosť lebo vám je po chemo zle… Neviem, či som tam nešla pretože tento môj stav som považovala za normálny, veď po chemo predsa býva ľudom na prd, alebo preto, že som jednoducho stále Slovenka a nevedela som si predstaviť, že s takou banalitou ako nevoľnosť po chemo prídem na urgent… Každopádne, prežila som to a zvládla prísť SAMA do špitálu pre papiere. Nie, žeby sa Trapkovi nechcelo, ale ja som si potrebovala dokázať, že na tom nie som až tak zle.

Len pre info. Alka má cecky dva, len teda na tom jednom bol Pampúch. Druhý mi neodfotila. Neviem, či sa nezmestil, alebo len nechcela aby som žiarlila. Každopádne, nič z toho, čo sme s Alkou tak tvrdohlavo plánovali sa nestalo. Dve premotivované psychopatky sa deň po (ja po chemo a ona po pôrode) zhodli, že nikdy viac. V každom prípade, Alkine rozhodnutie bolo jednoznačne reálnejšie, ako to moje. Ona určite o 3 týždne rodiť znovu nebude. Za to ja mám za tri týždne naplánovanú druhú chemoterapiu. A tú si dám pichnúť určite.

Je pondelok 10.7.2017 a ja som mala v sobotu svoju najväčšiu opicu v živote.