Keď mi takmer pred rokom oznámili, že mám rakovinu, bála som sa. Bála som sa toho, čo  bude, ako to bude a či vôbec ešte niekedy niečo bude. Pretože rakovina sa v mojom slovníku rovnala smrť. Jednoducho, synonymum.

Myslím, že človek sa v živote bojí veľakrát. Niekto viac, niekto menej. O seba, svoju rodinu, deti, partnera. Niekto sa môže báť samoty, ľudí, výťahov, pavúkov, či dokonca toho, že sa bude báť. Dokonca som sa dočítala, že niekto sa môže báť svokry, ale skôr si myslím, že to je rešpekt – z neznáma. Ono sa vraví, že ten, kto sa bojí, nech nechodí do lesa. No ale, ak by som ja do toho lesa nešla, možno by som tu už dnes nebola. (A nikdy by som sa možno nevydala –  to len k tej svokre okrajovo)

Strach je prirodzený. Ale chodiť do lesa, je voľba. A niekedy „prostitútka“ ťažká. No veď viete, to slovo na K. Pretože v žiadnom lese nenájdeme iba mach, trávu, ani čistú romantickú lúku ako v Twilight (to je to o tých novodobých upíroch).

Každý máme svoj vlastný les. Niekto jeden, niekto viac. Ten môj je o popadaných konároch, ktoré mi praskajú pod nohami, o machu, na ktorom môžem chodiť bosá, o tvrdých pňoch stromov, ktoré sú častokrát skryté za krásou niečoho iného, o zvláštnych chodníkoch, ľudoch a líškach, ktorých na nich stretnem. A vždy keď sa potknem, keď už nevládzem, tak mám chuť sa vrátiť. Naspäť do pohodlia a nič nerobiť. Čakať… Možno aj na toho Godota. No zostanem, sadnem si nachvíľku a obzriem sa. Kde som, ako ďaleko som už prešla a koľko som toho zvládla.

Ja viem, že smrť si ma raz nájde. Ona si nájde každého z nás. No medzitým môžme chodiť bosí machom, zdolávať tvrdé pne, držať sa za ruky a krotiť líšky. Jednoducho, synonymum – ŽIŤ.