Vlasy začali  byť všade. Tam tri, tam štyri, niekde len dva. Na konci mali miesto korienka čiernu bodku, a na to, čo som kedysi mala na hlave sa vôbec nepodobali. Prisahám, vyzerala som ako Einstein s veľmi nekvalitne urobenou trvalou, ktorá sa vyzmývala a zničila mi vlasy.

Keď ma Trapko prišiel vyzdvihnúť z práce, stála som na parkovisku. Na paničku, s rozpustenými vlasmi a mobil v ruke. Ten mobil pochopím, som na ňom závislá, ale to, že si nechám dva týždne po chemo rozpustené vlasy, pričom už tri dni ich zbieram ako bio farmár mandelinky, tak to je pre mňa fakt záhada. Neviem prečo som si tie vlasy pred odchodom rozpustila, ani nad čím som rozmýšľala keď som si prehadzovala kabelku cez rameno. Každopádne, keď mi Trapko zavolal, otočila som hlavu, či ho náhodou nevidím. Videla som auto, a aj to, že som úplna blondína. Pod ramienkom z kabelky mi zostali zachytené vlasy, ktoré sa dokonalo vynímali na tom mojom čiernom trenčkote. Tak za hrsť…

„Ostriháme?“ – opýtal sa ma Trapko hneď ako videl, čo kŕčovito zvieram v dlani.

„Ostriháme…“ – súhlasila som. Odkladať to bolo asi tak zbytočné ako kartičky pokémonov.

Trapko ma donútil vlasy vyhodiť z okna. Najprv sa mi to zdalo morbídne, ale potom mi došlo, že to vlastne robím bežne. Myslím, že to tak robia všetci. Veď aj keď má pes vystrčenú hlavu z okna uletí mu nejaký chlp a aj slinka. Tak prečo nie mne.

Doma to šlo rýchlo. Cvak – cvak, hotovo. Dobre, klamem. Bolo to na kosoštvorec aj prostitútka ťažké.

Počula som, ako ich strihá, cítila som ich ako sa mi kĺžu po ramenách a plakala som. A v tú chvíľu by som odprisahala, že som počula ako padajú na zem. A môj hlavný kaderník plakal so mnou…tvrdiac, že to sa mi len zdá. Vedela som, že klame. Kvôli mne.

„Hotovo, si krásna!“ ukončil jednu z najhorších chvíľ môjho života Trapko oprašujúc mi gebuľku. Ani po tej chemo som sa necítila tak zle ako teraz. A to som sa ešte nevidela… Vedela som, že sa raz pozrieť  musím. A to raz, bolo teraz. Hneď a okamžite…  Trapko mi podal ruku a ja som sa otočila. K zrkadlu, k môjmu novému ja. Bez kozy, bez vlasov. Bez toho, čo mnoho žien považuje za základ svojej krásy. Za základ svojho ŽENSTVA.

No…takže toto som ja. Stála som oproti zrkadlu a smiala som sa.   Vlasy všade len nie na hlave a vedľa mňa Trapko, ktorý bol oproti mne hotový Peter Nagy pred 20 rokmi. Vyzerala som smiešne… Snehulienka bez vlasov a bez 7 trpaslíkov, s očami ako pri akútnej konjuktivitíde. A navyše, keď otočím hlavou, tak vďaka tým mojim ušiam je všade aj dobrý prievan.

Je piatok, 21.7.2017, som dohola a budúci piatok mám chemo.

P.S. Doporučujem kúpu kvalitného a tichého vysávača. Keď už prísť o vlasy, aspoň ich s radosťou povysávať…