Keď som na svoju štvrťstoročnicu dostala od mojej kamošky krém proti vráskam, myslela som, že jej ho rovno natriem na tvár. A keď som si ho na tú tvár natrela ja, pochopila som, že to bude asi presne to, čo som potrebovala. A písali to tiež na krabičke. A k tomu ešte, že používaním toho zázraku bude pleť vypnutá, krásna a žiarivá. A veľa iného. Lenže, to som už nedočítala. Bolo to príliš maličké.

Keď mi rok na to moja internistka diagnostikovala histamínovú intoleranciu, to čo bolo príliš maličké som začala čítať pravidelne. V potravinách, v drogérii a dokonca aj v bio obchodoch. Lebo aj bio pšenica je stále len lepková pšenica, aj bio ananás sa viezol v kamióne rovnako dlho ako ten nebio, a aj bio cukor má stále tú istú glykemickú hodnotu ako nebio. Keksíky a čokoláda je samostatná kapitola. Kažopádne, bio nebio, riť z nich rastie rovnako.

Keď ma jedno poobedie pri tom mojom euforickom študovaní etikiet oslovil v obchode predavač, nevedela som, či som za tú čítaciu hodinu začala vyzerať podozrivo, či sa mu páčim, alebo sa len nudí. Ale keď ma zaviedol k regálu s prírodnou kozmetikou, pochopila som, že ja nie som podozrivá, ani sa mu nepáčim a ani sa nenudí. On len potreboval predať. A ja som bola vhodný adept. Neviem, či ich na to školia, či na to majú nos, alebo niekedy predávali hrnce na Slovensku. Ale on si ma vhodne vyhliadol, vhodne mi to vysvetlil a ja som mu to všetko zožrala. A mňa potom skoro zožral Trapko. Lebo predsa len, som žena. V obchode, s bankomatovou kartou…

Ach, keby ste ma vtedy videli. Aká som bola šťastná a spokojná. S krabicou prírodnej kozmetiky v eko obaloch. Krémiky, vodičky, patlačky. Na všetko a proti. Na tvár, na telo, proti vráskam, proti poteniu a dokonca aj proti celulitíde. No a ten môj vnútorný pocit, ten dojem. Ako robím niečo pre seba, pre planétu. Na nezaplatenie.

A potom mi došlo. Presne v znení „Nemýľ si dojmy s pojmami“ Teda nedošlo mi to hneď. Najprv som tú kozmetiku vydžambala. Došlo mi to až potom. Že dojem bol super, pojem bol… Pomýlený.

Pri tomto mojom pletení si pojmov s dojmami som natrafila na článok o tom, ako spoločnosť Johnson & Johnson prehrala súdny spor, v ktorom ich uznali vinnými za používanie mastenca v ich výrobkoch. Ono totižto, podľa množstva štúdií je mastenec karcinogén a teda, môže spôsobovať rakovinu. Áno, čítate správne, rakovinu. No a keď som ten mastenec našla uvedený aj na niektorých etiketách z tých super bio, eko, prírodných produktov, ktoré som si kúpila, zamrazilo ma. Mastenec, talk, talkum, alebo steatit. Tá istá zložka, iný názov, ten istý karcinogén. Tak, priznajte sa, koľkí už beriete do rúk protipotítka a všetku kozmetiku čítajúc etiky? Ak ste tam našli Triclosan, vedzte, že ten ma síce síce super schopnosť zabíjať baktérie, avšak narúša hladinu hormónov, súvisí s rakovinou a ľahko sa hromadí v tele na nebezpečnú úroveň. To je „super“, však? A čo tak dimethycone, methicone… a mohli by sme pokračovať. Zložkami nebezpečnými pre nás, ale aj pre prírodu.

Musím sa priznať, myslela som si, že ak je niečo prírodné, je to skutočne aj zdraviu prospešné. Lenže nie všetko, čo kúpime v bio obchodoch, nie všetko, čo kúpime v eko obaloch, nie všetko, čo má nálepku prírodné je skutočne aj také, ako si predstavujeme.

Pýtate sa, ako je možné, že aj napriek štúdiám tam tie zložky nájdeme? Napríklad aj preto, že používanie niektorých zložiek nie je v našej krajine zakázané. Alebo aj preto, že niektorí výrobcovia kozmetiky nie sú certifikovani. Možností je veľa.

Na čítanie zloženia potravín, sme si mnohí už zvykli. Na čítanie zloženia kozmetiky, by sme si mali zvykať tiež. Pretože ani bio, ani eko a ani prírodný nie je skutočne zárukou zdravého  a prírodného produktu. A tiež ani toho, že chránime seba a našu prírodu.