Rodičia zvyčajne deťom na dobrú noc rozprávajú rozprávky. Partneri, manželia, či milenci si rozprávajú niečo príjemné alebo pikantné. No a ja Trapkovi už týždeň rozprávam, čo by som si dala. Ono, samozrejme na tom by nebolo nič zlé, keby sa to, aleže aspoň trošku podobalo tomu, čo jedávam bežne. A zrazu po večeroch imaginárne nakupujem v potravinách, varím, servírujem a ochutnávam…langoše, punčáky, tresku s dvoma rožkami alebo pečenú klobásu. A nie len večer, ja to robím aj cez deň. Ľudia si väčšinou hryzú do jazyka, aby nepovedali niečo, čo budú ľutovať. A ja si hryziem do jazyka, aby som sa neprejedla z chodníčka, na ktorom som. Nedáva mi to zmysel, neviem…niekedy sa cítim ako posadnutá.
Pri mojom dnešnom posteľnom varení ma Trapko prerušil s otázkou, či si ho vezmem. Zrovna som nakladala na tanier. Včera to bolo presne 7 mesiacov, kedy mi túto otázku dospelácky položil aj s prsteňom v ruke. A dnes sa ma to pýta znova. A tak som na neho zasvietila mobilom. Nech viem, či sa škerí, je vážny alebo čo. A on sa škeril, tak na vážno. Vedeli sme, že sa chceme vziať. Neboli sme jeden z tých párov, ktorí po zásnubách odkladajú svadbu roky. A preto sme aj to „do roka a do dňa“ predbehli o pár mesiacov. Len nám to nakoniec nevyšlo. Nehnevám sa kvôli tomu…na seba, na nikoho. Ani na tú moju diagnózu. Ona jednoducho pre niečo prišla. Len ja ešte presne neviem prečo.
Tých 11 dní, ktoré od mojej prvej chemo prešli sa dali zvládnuť. A tak prišiel Trapko s nápadom, že ak by som sa cítila dobre, Slovensko by sme mohli zvládnuť a ak by som chcela, tak aj svadbu. Ten môj imaginárny tanier s ocesnakovaným langošom mi práve trepol na zem. Hovorí sa ale, že črepy prinášajú šťastie. A tak možno… – bude svadba.
Ďakovať budíku, že ma zobudí je v mojom prípade asi tak časté, ako prázdne kupé vo vlaku 23.12. Všetko je vraj prvýkrát a moja budíková ďakovačka tiež. A to presne na 12.deň po chemo, kedy som hystericky vo sne zberala chumáče vlasov z vankúša.
Moja múdra chemo brožúrka hovorila, že vlasy po prvej chemoterapii začnú padať na 12-15 deň. Psychika robí veľa a aj keď som sa veľmi bránila, brožúrka mi presne nastavila môj snový program. Či som hľadala vlasy celú noc alebo len nad ránom netuším. Ale keď budík zazvonil, vystrelila som z postele asi tak rýchlo, ako keď máte črevnú chrípku a oblieva vás studený pot lebo vám sa chce veď viete čo. Okamžite som začala svietiac mobilom prehľadávať vankúš a posteľ. Na vankúši nič a na hlave hniezdo. Väčšie ako orla skalného na skale. Vážne… Každopádne, česať som sa nečesala. Presnejšie, prestala s tým po 2 zahrabnutiach kefou. A rovno si dohodla termín v parochňovom štúdiu. Dnes, ideálne hneď a okamžite. Pretože už včera bolo neskoro.
S revom som zavolala šéfke. Že dnes neprídem, lebo sa to začalo, pretože z vetra vo vlasoch sa stávajú vlasy vo vetre a ja si musím ísť vybrať niečo na hlavu. A ona sa smiala, čo stresujem, veď mi aspoň nebude teplo. Ach, ona sa mi zase smiala. Dobre, pripisujem si k poznámke o žiadnej fľaške po dovolenke poznámku, že to naozaj platí. Lebo druhé slovo letí z gatí a ona sa mi smiala. Som urazená.
Internetový katalóg pokrývok hlavy pre plešaté (rozumej parochní a šatiek) som prelistovala asi toľkokrát, čo učiteľka slovenčiny počas svojej praxe počuje Mor Ho! A jediné, čo mi z toho vychádzalo bolo, že kúpa parochne v jednom z najslnečnejších miest Francúzska je asi tak dobrá voľba ako žabky na severnom póle. A že miesto parochne, by som si mohla kúpiť šatky. Neviem, uvidím, možno vyskúšam a zhodnotím. V tom parochňovom štúdiu.
A v ňom som videla, vyskúšala , aj zhodnotila. A z ponuky si vyberám…tamtadadá…cukrovinky čierny princ. Dobre trepem…všetko, len nie parochne. Jednoducho, neboli by sme kamošky. Fyzicky, psychicky, ani mentálne. A tak sme s Trapkom vybrali šatky…také aj onaké, parádnické aj fešácke.
