Mnohokrát zvyknem vravieť, že niektoré slová je lepšie poznať z Google a slovníka cudzích slov, ako ich význam skutočne zažiť. A tiež ale zvyknem vravieť, kto nezažil nepochopí a že mlčať je zlato, alebo skôr soľ. Presne tak, ako v tej rozprávke kde otec vyhodí dcéru z bytu, teda pardón zo zámku a potom príde na to, že to bola kravina. Problém ale je v tom, že rozprávky sa skôr čítajú ako žijú. A že v skutočnom živote väčšina ľudí na to, že to mlčať je zlato, alebo teda tá soľ nepríde.

Keď som sa nedávno dozvedela, že moju diagnózu využívam za cieľom zviditeľnenia sa a profitu z choroby, ten altruista vo mne sa na chvíľu zmenil na mizantropného cholerika a potom mi došli slová. Lebo priznám sa, rakovinu som plánovala poznať len z Google a slovníka, ako ju skutočne prežiť. Podotýkam, prežiť, nie zažiť. Lebo predpony aj prípony sú dôležité. Menia význam slova, aj uhoľ pohľadu…

No a potom to prišlo. Ten príbeh už mnohí poznáte. K 28 narodeninám, kedy som, po pravde miesto revania nad výsledkami biopsie plánovala revať napríklad nad tehotenským testom, darčekmi, záchodovou misou po oslave, fľašou vína alebo trebárs aj nad výplatnou páskou alebo výpisom z účtu. Jednoducho, nad hocičím, len nie nad tým, že mám rakovinu. Ono, neviem, či to viete, ale ja som to neplánovala. Ani rakovinu, ani môj blog, ani nič, čo po tom májovom sone mojich  kôz prišlo. Lebo rakovinu človek neplánuje. Písanie blogu, to áno, ale verte či nie, rakovinu nie… Aj keď, stretla som sa už s rôznymi masochistami a vetami typu Keď budem mať raz rakovinu, tak… Tak čo ? Priznávam, už mi stúpa tlak aj pravačka. Lebo toto je tak na facku. A rovno aj dve.

Ono, ja osobne nad tým, keď raz budem mať rakovinu nerozmýšľam. Ja som ju totižto už mala. Áno, mala. Ako mala, že minulý čas, v prvá osoba, singulár. A čo bola teda potom tá chemo ? No tých pätnásť chemoterapií bola len zabepečovacia liečba. A aby ma zabezpečili ešte viac, na programe mám ožiare. Och, ja budem žiariť. Presne dvadsaťpäťkrát a potom budem možno dožiarovať aj dlhšie. Neviem to zatiaľ presne. Ešte som si totižto tú múdru brožúrku na nežiadúce účinky ožiarov, nepreštudovala a google mám bloknutý. Ako nie reálne, ale len tak psychologicky. V mysli.

Je pravda, že som si myslela, že s tými ožiarmi urobíme náväznosť. Koniec chemo, bum bác hneď ožiare a ideálne s nimi začať ešte počas chemoterapie, aby som mala vianoce v kľude. Na šalát a rybu. A ešte bobaľky. Ale, človek mieni, onkológ mení a miesto obyčajných vianoc budem mať žiariace. Ale aj tak super, stačiť teda budú len tie jedny svetielka na stromček, čo doma máme.

Keď mi tri dni po poslednej chemo z kliniky volali, že mám prísť na zameranie, chvíľku som bola v šoku, čo mi merať chcú. Potom som si povedala, že v živote musí človek skúsiť všeličo a vzala som náhodne uvoľnený termín za pol hodinu.  Je prevda, že pred pol rokom by som to neurobila. Lebo veď, obliecť sa, namaľovať a učesať. Za pol hodinu ? Nemožné… Ale teraz, teraz možné je všetko.

Cestou som to zameriavanie vygooglila. Trapko mi to dovolil. Vraj mi pokreslia značky po tej poloplochej strane hrudníka, aby presne vedeli, kde ožarovať. A tie si budem potom doma prekreslovať, až kým nebude koniec. Ja absolútny odmietač niečoho chemického si mám čarbať fixkou po tele ? Nemysliteľné… Dobre, tak mysliteľné. Áno viem, je to pre moje dobro.

Musím priznať, že keď som na lekárku hneď vo dverách vybalila otázku, akú fixku si mám kúpiť, pozerala sa na mňa veľmi, ale skutočne veľmi udiveným pohľadom. A keď sme si to vysvetlili, pozerala som sa na ňu udivene ja. Ale dobre teda…iný kraj, iný mrav a tak mi tie moje značky kde ožarovať vytetovala. Fakt vážne, mi ich vytetovala. Tri malé bodky na hrudi. Len teda, teraz neviem, čo je viac chemické. Či fixky, alebo tá tetovačka. Ale viem, čo je viac cool…