Ak sa rozhodneme definovať osobnosť človeka, máme niekoľko možností a pojmov. Švajčiarsky psychológ Jung zaviedol pojmy introvert a extrovert, Eyseck zas nervovo labilný a nervovo stabilný no a Hippokrates s Galenosom určili temperament človeka. Ja osobne som oficiálne nezaviedla žiadny pojem, ale keby som mohla, určite by to bolo
- tým, ktorým nevysvetlíš,
- tým ktorým nechceš vysvetlovať
- tým, ktorým vysvetlovať ani nemusíš, chápu aj bez toho
Tú poslednú skupinu mám najradšej, sú to moji priatelia. No a tie dve pred tým, tak pri tých sa učím viere – že aj hlupákovi možno raz vysvetlíš a že každý ma v sebe kúsok dobra a rozumu. A tiež tomu, že 8.prikázanie z 10 je niekedy fakt, ale že fakt ťažké dodržať. Je pravda, že pôvodne som namiesto hlupák chcela použiť to slovo na D, ale v rámci zachovanie dekóra som si ho odpustila.
Keď som pred nedávnom v jednom nákupnom centre stretla jednu moju starú známu (vekom, aj časovým ohraničením nášho vedenia o sebe) rozmýšľala som, či sa jej pozdravím, alebo sa budem tváriť, že ju nevidím. V tomto prípade a na(ne)šťastie, rodičia ma vychovali slušne a tak som si na záchode, pri umývaní rúk povedala, že dobre. Veď čo môžem stratiť slušným pozdravom. Keby som ale bola vedela, že to bude 5 minút z toho môjho onko života, radšej si tie ruky vydrhnem dezinfečným z kabelky, alebo ich poľujem vlastnými slinami, ako tým voňavým mydlom.
To, že si ma ľudia premeriavajú od hora dole,som si zvykla. Myslím, že hľadajú, či je vidno, že nemám tú pravú kozu. Zvykla som si aj na to, že ma niektorí blogeri (aspoň tak si vravia oni) kopírujú. Ale na druhej strane, asi to robím fakt dobre. Načo som si ale ešte stále nezvykla, je osobnosť niektorých jedincov na tejto planéte. Rozumej tým, ktorým nevysvetlíš a tým, ktorým vysvetľovať nechceš. Avšak, keďže v mojom ponímaní sveta, je všetko zlé aj na niečo dobré, môžem vďaka tým dvom typom osobností neustále objavovať, kde sú moje hranice tolerancie. Nie tej potravinovej, ale tej ľudskej. A kto vie, kam sa vďaka tomu za 30 rokov dopracujem. Momentálne ale viem, kam som sa dopracovala po tom záchodovom stretnutí.
Ak behom krátkeho času zmeníte kompletne vizáž (samozrejme nie z rozmaru, ale z toho, že vám to ochorenie inak nedovolí) nie všetci hneď zaevidujú, že ste to ty. Našťastie ale, dovolím si jemnú citáciu mojej starej známej, ja sa ukazujem až príliš a tak nie je možné túto zmenu prehliadnuť. A na jej odporúčanie by som sa pri mojej diagnóze mala stiahnuť sa do úzadia a neukazovať sa toľko. No a ja osobne som jej doporučila a odporúčam zablokovať si moju stránku a nesledovať ma, prípadne sa stiahnuť do úzadia ideálne bez pripojenia na internet a hlavne bez ľudí.
Áno viem, to 8.prikázanie, ale… Kde je hranica ? Máme právo hodnotiť ľudí ? To čo robia ? Ak s tým nesúhlasime, prečo sme toho ďalej súčasťou. Virtuálny svet nám ponúka tie isté možnosti ako obyčajná televízia. Nechcem sa pozerať, prepnem. Ale to mnohokrát nedokážeme. Baví nás pozerať kontroverzných ľudí, situácie, životné príbehy. Baví nás hodnotiť, ohovárať, rozoberať ako by sme to urobili lepšie. Ale keby sme sa radšej mnohokrát pozreli na to, čo máme doma a presne tam začali. Každý má právo na svoj názor. Ale pozrime sa vždy najprv na seba. Ako by som to urobil ja ? Ak inak, tak v poriadku. Veď predsa, každý sme iný. Ale nepoučujme iných, každý vieme, čo je pre nás správne.
