Frekvencia mojich chemoterapií sa zmenila. Z jednej raz za tri týždne sa stala jedna za týždeň. Piatok ostal. Jednak, pravidelnosť je dôležitá a jednak, ak by som mala opicu z toho chemo koktejlu, mala by som víkend na to, aby som ju vyspala a potom mohla ísť do práce. Áno, do práce.

Naďalej som si tvrdohlavo stála za tým, že napriek liečbe chcem chodiť do práce, byť medzi ľudmi, fungovať ako normálny človek. Pretože JA SOM NORMÁLNY ČLOVEK. Mala som len rakovinu, som len onkologický pacient a teraz len mám liečbu. Nič viac, nič menej. Dobre to slovíčko „len“ je s veľkým nadhľadom. Ale je veľmi dôležité. Myslím, že sa tomu hovorí psychika. A myslím, že psychicky som na tom veľmi dobre. Na pár výkyvov, ale dobre.

Je ale pravda, že bez Trapka by som to nezvládla. Ako sa vraví, asi by som si hodila štránok, prípadne skočila pod vlak. Teda tu skôr pod TGV (to sú tie rýchlovlaky). Dobre, aj tu trošku preháňam. Niekedy tú rakovinu ako až taký priekak nevidím. Ale niekedy to je skutočne, ako sa vraví na prášky… Mne na to zaberá môj Trapko, medovkový čaj, deväť kilometrov na eliptiku, zubná kefka na kachličky, vyrevať sa, navariť a napiecť. Prvý a posledné dva body sú jasne dokázateľné. Trapko je môj a ja som Trapkova. Vzali sme sa. A štyri mesiace môjho onkoživota sa rovnajú Trapkových šesť kíl navyše.

Ešte minulý týždeň by som povedala, že tých dvanásť chemoterapií bude brnkačka. Hyperaktívna, o štvrtej ráno umývajúca okná ala svetluška, motivovaná ísť ďalej. A dnes, deň pred tou druhou rozmýšľam, že nikam nejdem, že ostávam doma a že sa po mesiaci a troch dňoch rozvediem. A keď mi zavolali z recepcie, aby sme si potvrdili čas mojej zajtrajšej chemoterapie, odmietla som. So slovami, že neprídem, stačí, končím. Zložila som. A potom som sa zložila ja.

Trapko bol doma do pol hodiny. Volali mu. Keby som bola vedela, že na tom formuláriku, ktorý som vypisovala pred prvou chemo chcú druhé číslo kvôli tomu, aby na mňa mohli bonzovať, zaznačila by som tam svoje slovenské. Teraz je to už jedno.

V klasickom vzťahu pri udepkovanej žene muž vytiahne víno, chipsy, zmrzlinu. V našom vzťahu Trapko odšťavil cviklu a spravil mi zelerové hranolky. A ja som sa s ním medzitým štyrikrát rozvádzala.

Chcela som dať si aj dole obrúčku na znak, že to myslím ozaj vážne. Ale mala som tak spuchnuté prsty z liekov, že to nešlo. Ako naschvál. Nie lenže som plešatá ako strýko Fester, že mi chýba jedna koza a že som v prechode. Mne ešte aj tie prsty spuchli.

Plakala som. Viac ako keď som dostala svojú prvú päťku v škole. Plakala som od hnevu, zúfalstva, strachu… Pretože mne opäť zas raz došlo, že moja diagnóza znie rakovina prsníka. V tej najagresívnejšej forme. A že ak mi liečba nezaberie, som v kosoštvorci…

Ale miesto toho aby som bojovala, aby som urobila všetko preto, aby tá liečba zabrala som sedela na gauči, revala a prosila som Trapka, aby ma nikam zajtra nebral. A on kľačal pri mne a prosil ma, so slzami v očiach, aby som to nevzdávala, že spolu to zvládneme.

Neviem ako dlho to trvalo. Ako dlho ma prosil, prehováral. A ako dlho som ja odmietala a prosila o presný opak. Viem len, že mám najlepšieho muža, môjho Trapka. Že zajtra mám chemo. A že nemám napečené. A že vždy keď slnko zapadne, čaká nás nové ráno…