Veľa ľudí sa ma pýta, aká som bola pred rakovinou. A ja im väčšinou ukážem túto fotku. Potom je ticho, prípadne záchvat smiechu. Áno, toto som bola ja. Taká instatná.
Večne nespokojná s tým ako vyzerám, aká som. Niekto by povedal, klasická žena… Len pri tejto odpovede sa mi ježia chlpy. (Áno, už mi po tej chemoterapii všetky narástli) Keď klasická žena nie je spokojná s tým ako vyzerá, tá instantá už je? Alebo tá chce ešte viac?
Keď som bola malá, môj dedko mi vravieval, že od cibule cicky rastú. A ja som verila, že má pravdu. Že narastú a budem mať čiarku. Mala som vtedy asi štyri (nie cicky, ale roky). A cibuľu som jedla furt. Mne ale nenarástli… Alebo som tej cibule jedla málo. Ale keď som potom videla v telke Pamelu bežiac po pláži, pochopila som, že toto z cibule asi nebude. Ona bola instantná.
Instatná krása sa dá kúpiť. Kedykoľvek, kdekoľvek a kamkoľvek. Dnes je to vlastne moderné.
Aj ja som chcela byť moderná. Chcela som mať stehná, ktoré sa nerozplasknú keď si sadnem na okraj bazéna, triceps ktorý netancuje ešte pár sekúnd kým ja som už dávno prestala, chcela som mať vlasy po pás, modré oči a čiarku medzi cickami. A kým som toto všetko chcela, zabudla som na to kým som. Že som žena, s roztancovaným tricepsom, zelenými očami, malými kozami a kratšími orieškovými vlasmi. A zabudla som aj na to, čo je to milovať samú seba, mať k sebe úctu. Spánok mi prišiel ako zbytočný zlodej času, moje potreby (nemám na mysli cikať, kakať) som odkladala na neurčito a tie cudzie boli prioritou. Robila som šťastných iných ľudí a seba som nedokázala.
Kedysi som chcela mať veľké prsia. Dnes mám len jedno. Kedysi som chcela dlhé vlasy. Dnes mi po polročnom strihu „na koleno“ konečne rastú. Irónia osudu? Ja by som to nazvala život… Nastavil mi zrkadlo, usmial sa a dal priúčku. A ja som pochopila. Verím, že áno…
Život je o nás, o našom šťastí. Naučme sa milovať sa, takí akí sme. A ak nie sme so svojim výzorom spokojní, zmeňme ho. Ale nie pre iných, či preto, že je to v móde. Zmeňme ho pre seba…