Patrím k športovým (ne)talentom. Pri mojom prvom športovom pokuse som sa skoro obesila. V maminom bruchu… Myslím, že som mala v pláne niečo ako skákanie cez pupočnú šnúru. Možnosť skok z výšky nepripúšťam. Pri mamkinej výške 160cm nemožno o výške hovoriť.
Potom bol pár rokov kľud. Teda, neviem to s istotou potvrdiť. Nepamätám si to. Možnosti sú ale dve. Tresla som si hlavu tak, že som zabudla, alebo to len môj mozog prikryl inými spomienkami. Bolestivejšími…
Prvou z nich je, keď ma v 1993 ocino behom ťahal na sánkach na pohotovosť, pretože som si na nových korčuliach zlomila ruku. Asi sa mi to páčilo, tak som si ju na rok zlomila znovu. A potom oco predal korčule…
Miesto nich som dostala skákaciu loptu. Tú mi ale oco na príkaz mamy sfúkol, keď som si rozbila hlavu. A keď som si na rovnom chodníku rozbila koleno, pričom ma obaja držali za ruky, pochopili, že som jednoducho, tak trocha iná. A tak som začala recitovať.
Šanca, že by som sa na Hviezdoslavovom Kubíne fyzicky zranila bola v podstate nulová. Mne sa ale kvôli nemu zapichol kaktus do ruky. A to tak hlboko, že sme museli ísť na pohotovosť. A tak oco na príkaz mamy vyhodil všetky kaktusy. Vďaka tomu som ale pochopila, čo znamená slovo koordinácia. A aj to, že mi chýba.

Zvykla som si na to. Človek si vraj zvykne na všetko. Ale keď mi vyskočilo jabĺčko pri otváraní dverí do rýchložeru, tak to ma fakt nakakačkovalo! Neviem, či to bolo znamenie, že aby som sa z toho nepokakačkovala, alebo len, že mám veľkú riť. Ale ako sa vraví, aj veľká riť vie očariť.
Mňa tá moja neočarila a tak som sa rozhodla konať. Kúpila som si rotoped. Alebo po mojom, pekelný stroj. Vlastne je to eliptický trenažér. To je taký, kde ten môj kufor nemám na čo položiť. Teda vlastne posadiť. Priznávam, pochybovala som o sebe. A tak som strategicky budúci vešiak na handry umiestnila do kuchyne. Lebo smrdkať várou je u mňa v smrdkacej stupnici na popredných priečkach. A tak teda stojím, pedálujem a na kríž hýbem rukami. V podstate vykonávam dokonale zosúladený pohyb – KOORDINÁCIA.
Moju stratenú koordináciu som našla na nete. Koordinovať chcel aj ten pán predomnou, čo ten pekelný stroj kúpil za štvornásobok ceny. Odhad som nikdy nemala, ale u neho odhadom… Myslím, že tú koordináciu nezvládol. Zato ja áno. Takmer v 30tke na krku a držiac sa dvoch tyčí, ale dokázala som to.

P.S. V rýchložeroch žeriem pravidelne 2krát do mesiaca.