Niekoľko týždňov dozadu som pozerala motivačné video jedného z tých novodobých kauvčov, motivárov, či kerého ďasa to sú o tom, že vedieť povedať nie, keď vás niekto o niečo žiada, je dôležité. Pozerať to, ako psychicky rozpoložená nevesta tesne pred svadbou, zruším všetko.

Avšak ako človek rozumný, človek vyspelý súčasného typu, teda homo – sapiens – sapiens, ale hlavne ako nevesta múdra som nezrušila nič. A keď nám z matriky zrušili utorkovú svadbu o 14, zachovala som chladnú hlavu a nezrušila som ich hystericky ja, ale s kľudom som si z ich ponuky na 13 alebo na 15 vybrala to prvé. Buď za to vďačím tomu medu zo sáčku, ktorý som si tesne pred tým natlačila do hlavy na eskalátoroch, keď sme poslednýkrát zamávali Francúzske na letisku, alebo tomu, že Trapko sa začal smiať a kývať ručičkami ako dieťa s Moorovým reflexom. To je ten, kedy dieťa vystiera ručičky. Aj by som hneď citovala jednu pani redaktorku, ale slovné spojenie „kedy dieťaťu vystreľujú ručičky“ mi príde skutočne morbídne.

Zmeniť čas obradu deň pred svadbou je zážitok. Nepozdávalo sa to ani mojej numerologičke, no o 13 lepšie ako o 15. Numerologicky aj ľudsky. O 15 by tam už bol vydýchaný vzduch… Ono totižto odovzdávali športovcom v obradnej miestnosti nejaké ceny, či čo.

Do šiat ma ráno obliekal Trapko. Áno, všetci poverochtiví, dokonca ma aj včera videl. Pre pokoj vašej duše, svadobnú kyticu mi doniesol on. A mala som aj požičané, staré a darované. A ešte aj modré. A keď ma pri fotení v parku jedno dievčatko oslovilo s tým, či som princezná, tak mi to tak nejak došlo. Ja sa dnes naozaj vydávam. A kým ju dobehla jej mamina fučiac ospravedlnenie, stihla mi ešte pošepkať, že mám pekného princa. Veru, mám…

Posunúť obrad o hodinu skôr znamenalo v našom prípade okrem toho, že bolo menej času na stres hlavne to, že sa skôr najeme. A ono, my sme s Trapkom na jedlo…

Organizačné pokyny od matrikárky boli presné. Kedy, kadiaľ a pokiaľ ísť… Nič zložité. Mali sme 10 minút, kým sme mali začať kráčať. Za tých 10 minút som stratila náušnicu, urobila som kvôli tomu zbytočnú paniku, našla náušnicu, potkla sa a skoro sa opýtala jednej známej, či ju uštipol bocian. Chvalabohu mi bunky sebazáchovy po tej druhej chemo neodumreli a túto otázku som si odpustila. Pretože ak by nebola, to by bol prúser. No a ešte som robila záchodovú selfie. Štandardne na záchode držia kamošky neveste šaty, aby sa neočúrala. Ja som sa našťastie nemala ako. Teda nemala som tie kruhové veci takže netrebalo držať nič. Iba ten mobil. A kvety…

Takže keď začnú hrať pôjdeme, tam zastaneme, tam budeme stáť. Zopakovali sme si narýchlo s Trapkom pokyny. A tak sme teda šli… Len teda, nezastali. A hoc sme kompletne pochopili pokyny matrikárky, kde sa na tom koberci máme zastaviť, ďalej sme si veselo kráčali. A potom cúvali. Teda skôr ja. Trapkovi došlo skorej, mne to chvíľku trvalo, kým mi došlo čo sa nám snaží matrikárka tými rukami naznačiť. Teraz už viem, čo všetko treba robiť. A aj to, ako má nevesta držat kyticu. Pekne pred bruchom. Hold, ja som trúba tú kyticu držala ako keby som ju už šla vysušiť na pamiatku, vešajúc ju o kľučku na okne. A ešte sa mi aj od trémy triasla asi tak, ako noha, keď som púšťala spojku na skúške z autoškoly. A verte, to bol vtedy riadny stres. (pozn.nezabudni poučiť kamošky pred svadbou „ako správne držať kyticu“)

Neviem koľko som čakala kým poviem to áno, ale mala som pocit, že večnosť. A keď na to došlo tak sa dívam na Trapka a vravím si, no je to v prdke, šak ja sa tu rozrevem. A aj som sa skoro… Ale zvládla som to. A on tiež.

A tak som sa dnes o 13 vydala. Bez kozy, bez vlasov, so špeci udelenou výnimkou bez á, ale vydala. A tú moju tetovačku na krku budeme musieť pretetovať. Lebo od dnes už neplatí. Z Trapka je môj manžel a ja som šťastná. Tak skutočne…

Priznávam, ja som sa tejto svadby bála. A hlavne tých básničiek a spievačiek. Ako to bude, ako mi bude… A bolo to skvele a bolo mi fajn. Ako zhodnotil môj manžel, za 16,50e to bola riadna akcia.