Keď som pred viac ako 2 rokmi postupne oznamovala diagnózu rakovina prsníka mojim blízkym a známym, všimla som si u mnohých čudný pohľad v ich očiach. A ten častokrát sprevádzali také tie milosrdné formulky typu neboj bude to dobré, si silná. K nim prislúchajúce sústrasné objatia, ktoré zväčša potrebovala druhá strana nie ja. A samozrejme ešte aj pohladenia a porevania. Jasné že ich, nie moje. Chvíľku som nechápala. Z nich, aj z toho čo predvádzaju. Neskôr mi to doplo. Jednoducho, keď niekde poviete,že máte alebo ste mali rakovinu, automaticky dostanete na čelo nálepku “tá umrie” a k nej ešte pár iných, absolútne nezmyselných nálepičiek.

Dlho som premýšľala a ešte dlhšie sledovala, čím je tento čudný fenomém spôsobený. A prišla som na to, že ľudia majú o onkologickom pacientovi a jeho liečbe častokrát mylnú predstavu. Teda, aby sme boli presní, blbomylnú predstavu. Je pravda, že by som našla aj iné, vhodnejšie pomenovanie, ale v rámci vituálnych pravidiel slušnosti si to odpustím a nechám priestor fantázii. Nie tej jogurtovej, ale tej vašej. Mysľovej.

Naskytá sa teda teraz otázka, prečo je to tak. Prečo lepíme nálepičky na čelá bez toho, aby sme sa na to pozreli aj tak trocha inak. Aký je na to dôvod ? Po pravde a z môjho uhľa pohladu je ich niekoľko. No nechcem vás nudiť a rozoberať moje poznatky, za ktoré by som aj tak nobelovku nedostala.  Základom však v každom prípade je, že smutné príbehy sa v médiách predávajú viac ako tie veselé. Vie to aj Vilko. Nie ten zo včielky Maji, ale ten z neba. Modrého aj toho siedmeho. Nevyčítam mu to. Práve naopak. Odivujem ho, že pomáha. Ale… Keby ukázal aspoň raz za rok vyliečeného exonkopacoša bolo by to fakt top. No to by klesla sledovanosť. A to predsa nechceme.

V každom prípade a na základe vyššie uvedeného, ale hlavne na základe toho, že už nevládzem odliepať nálepky z môjho, ale aj vašich čiel, som sa rozhodla napísať 8 blbomylných predstáv, ktoré sme o rakovine a jej liečbe mali. No nemusia byť vždy pravidlom. Áno, čítate dobre, ktoré sme mali. Lebo ja som si to tiež kedysi myslela. No potom som sa naučila pozerať tak trocha inak. A tak to aj vnímať.

1. Nebudete chcieť jesť / stratíte chuť do jedla

No takto… Vďaka kortikodiom má onkologický pacient prostitútka (viete to slovo na K) veľkú chuť do jedla. A len by žral a žral. Všetko, rad za radom. Jasné, že v niektorých prípadoch tá nechuť je, ale po pravde, za tie dva roky som spoznala viac žráčov ako tých, čo im nechutilo. Aby som nezabudla, s týmto bodom súvisí aj to klasické “schudnete”. Nemusíte. Lebo kortikoidy… žerie sa po nich jak po viete kom (nebohom – áno mám hnusný čierny humor) a hlavne zadržujú vodu v tele. A ani žihľavový čaj vám nepomôže.

2. Umriete

Je to možné. Ono, umrieť raz musíme. Otázne je, kedy. Nebudeme si tu klamať, ze všetci, čo mali onko ochorenie prežili. To nie. Ja viem, isto ste čakali kopec pozitívna. No hold, nevydalo. Ale! Umierajú aj ľudia s chrípkou, sopľom, ale aj zápaľom svindlov. Taký je proste život. Začne a skončí. Dajme si však k tejto téme ešte pre mňa jeden zaujímavý príklad. Ak má niekto rakovinu dostane liečbu, má šancu sa vyliečiť, prípadne má čas, ktorý môže využiť presne tak ako chce. Ak je niekto zdravý a zrazu ho prejde auto, túto šancu nedostal. Proste to prišlo, umrel. Čo je lepšie? Chceme si vlastne vyberať? Žime.

Inak len tak ani nie od veci. Poznám pár ľudí, ktorým lekári dávali niekoľko týždňov. Pred niekoľkými rokmi. Veľa rokmi. Takže kľud.

3. Nemôžete chodiť do práce

Môžete. Úplne v pohode môžte fungovať tak ako pred tým. Poznám pár jedincov, ktorí si nechali pichnúť chemo a štrádovali naspäť makať. Z vlastnej skúsenosti však odporúčam v deň chemo odštrádovať domov na gauč alebo niekam do lesa. Dobre sa tam premýšľa aj dýcha. A myslite hlavne na seba. Práca neutečie. A nenahraditeľných sú plné cintoríny.

4. Pregrcáte každý deň 

Ak urobíte rovnakú chybu ako ja a teda, že budete hrdina a odmietnete akékoľvek lieky na nevoľnosť tak áno. Pregrcáte nie len deň, ale aj noc. Ale inak je to vcelku znesiteľné. Odporúčam však sáčky v kabelke, batohu, vo vrecku aj v priehradke auta. Ak by to niekedy prišlo. A ak ich tam zabudnete, nevadí. Nám presne rok po liečbe moje zabudnuté sacky v priehradke auta zachránili sedačky aj celý interier. Otrávila som sa totiž mušľami. 

A aby som nezabudla. Z môjho virtuálneho prieskumu je tento 4.bod naj blbomylnejší. Lebo väčšine z vás nič nebolo.

5. Po ožiaroch budete mať popáleniny a pôjde to až do mäsa

Prd a dva grepy. Ale kľudne si to môžete vsugerovať a uveriť tejto blbomylnej predstave. Presne tak, ako pred 2 rokmi, keď som pri obyčajnom zameriavaní, kde podotýkam neožarovali, len merali, nariekala, že ma to bolí a štípe. Psychika je prostitútka. Takže kľud, po každom ožiari potierať 100% aloe vera gélom a na večer kokosový olej s 3 kvapkami čajovníka. Overené, vyskúšané. 

6. Klesne vám imunita a budete stále chorý. Nemôžete chodiť medzi ľudí, ani oni k vám.

Ono, tie leukocyty aj plaketky popadajú. To si nebudeme klamať. Ale je 21.storočie a umelé je všetko. Aj ľadový šalát, aj tie leukocyty. Takže no stress, vďaka liekom sa to krásne dvihne. Samozrejme, sú typy liečby, pri ktorých je potrebné aby bol pacient opatrní. Ale na to vás lekár upozorní. Ja som chodila na chemo napríklad autobusom. A do roboty tiež. Prosím pokoj, môj drahý manžel ma z chemo vždy vyzdvihol autom.

7. Nemôžete robiť to, čo vás baví

Musím priznať, že kým som nedostala tú trápnu nálepičku na čelo, bavilo ma ležať na gauči a nerobiť nič. Len tak čudesne hybernovať a prežívať. Odkedy ju mám, začala som behávať 6kilákov denne a mám toho toľko čo ma baví, že som o tom pred tým ani nesnívala.

8. Vypadajú vám vlasy

Kdeže…nemusia. Všetko záleží od typu liečby, ktorý bude nasledovať. A dokonca, sú typy chemoterapií, pri ktorých vlasy nepadajú. Ale ak sa náhodou na tých pár mesiacov stanete pleško, nezúfajte. Má to fakt veľa výhod. Napríklad, nebudete musieť tak často vysávať. Alebo sa nebudete musieť ani holiť. Nikde… Lebo vlasy sú chlpy. Aj tie na tam dole. Veď viete, tie medzi nohami a pupkom.

9. Všetko musíte zmeniť

Nemusíte zmeniť nič. Ale môžete chcieť zmeniť všetko. Je to o ľuďoch a ich postojoch. Je to o nás, je to v nás. Je len na nás ako sa budeme cítiť, ako to všetko budeme vnímať a ako sa rozhodneme ďalej žiť. 

10.Bod nemám. Hoc by to bolo pekné, okrúhle číslo. Možno ho raz pridám a možno ich bude viac. Neviem. Viem len, že všetko je tak trocha inak. Vždy.